Zabúda sa na to, že mnohé diktatúry sa dostali k moci demokratickou cestou, lebo mali dôveru väčšiny hlasujúcich občanov a preto mali legálnu vládnu právomoc. Až po uchopení vlády dochádza k zneužitiu moci. Akákoľvek diktatúra, či už komunistická, fašistická, alebo ľubovoľná iná, vydávaním svojich zákonov dosiahne postupne v štáte neobmedzenú moc, ktorej upevňovanie má skoro vždy rovnaký scenár.
Na začiatku diktatúra postupne upevňuje svoje postavenie výmenou rozhodujúcich kádrov v silových zložkách. Postupuje veľmi tvrdo, odporcov stavia pred súd a spravidla popravuje (približne do 170 v ČSR, v Čile 3000 atď.) V druhej fáze sa vysporiada s konkurenčnými názormi vo vlastných radoch („noc dlhých nožov" v Nemecku, súdne procesy s komunistami - Husák, Rajk atď.), v tretej fáze sa snaží udržať svoju moc rôznymi represáliami proti „vnútornému" nepriateľovi. Tresty v tomto období sú spravidla už o niečo miernejšie (nútené práce a pod.)
Predpokladať, že v prvej a druhej fáze sa niektorý občan ozve, je naivné. Keby sa tak aj stalo, rovnalo by sa to rozsudku smrti, v lepšom prípade dlhoročnému väzeniu. Preto obdobie tvrdých represálií v ČSR v rokoch 1948 až 1956 neprežil asi nik z tých, kto sa v tom čase verejne postavil proti režimu. Stačilo aj menej, napríklad byť prítomný pri nejakej súkromnej diskusii a vypočuť si názor, že niekto by rád ušiel. Ak sa dotyčnému pokus nepodaril, vo väzení z neho vytĺkli komu sa o svojom zámere zmienil a aj tí boli odsúdení na viacročné väzenie.
Na ovplyvňovanie verejnej mienky sa do módy dostali takzvané verejné stranícke schôdze, na ktorých sa povinne museli zúčastňovať aj nestraníci a na ktorých sa „jednohlasne" odsúhlasovalo konanie najvyššieho vládneho a teda straníckeho vedenia. Ako príklad takejto manipulácie môžem uviesť svoju skúsenosť z jednej takej schôdzky, ktorej som sa musel zúčastniť aj keď som bol nestraník. Informovali nás o „vážnom nebezpečenstve", o „buržoáznom nacionalizme v strane". Na záver sa hlasovalo o uznesení systémom „kto je proti? - nikto!", ktorým všetci prítomní (bez jedinej výnimky) žiadali vyniesť čo najprísnejšie tresty nad „zradcami" (Husákom a spol.). Takéto uznesenia sa listom posielali vláde a ústrednému výboru KSS. Vyvolávalo to dojem, že „ľud", stojí za politikou vlády.
Až rokom 1956 dochádza k určitému uvoľneniu a k možnosti veľmi opatrne vyjadriť aj iný názor. O tom, ako sa aj tieto názory utlmovali svedčia napríklad študentské udalosti roku 1956 v Bratislave a zmanipulovaná reakcia iných vysokých škôl. Dokonca vyšla Smena s iným obsahom v Bratislave a s iným na vidieku, len aby sa inde nedozvedeli, čo sa deje v Bratislave.
Postupne sa situácia zmierňovala. Prišiel rok 1968, neskoršie sa Husák stal prezidentom. Za jeho pôsobenia ako prezident nebol z politických dôvodov už nik popravený. Tým častejšie sa „nebezpeční voľnomyšlienkári" dostávali do väzenia, ale už na menej ako 10 - 20 rokov, alebo sa im bránilo vykonávať svoje povolanie. Ich výzvy sa najmä cestou zahraničných správ dostávali aj k našej verejnosti.
Podstatné zmiernenie nastalo v rokoch osemdesiatych. Ale aj vtedy sa komunisti snažili uplatniť staré metódy a na „verejné odsúdenie pamfletov" zase zvolávali verejné stranícke schôdze. A občania, skrotení skúsenosťami minulých rokov sa báli a ďalej väčšinou mlčali. Ako príklad môžem zas uviesť udalosť z môjho života. Niekedy po roku 1980 sa aj v našom podniku zvolala takáto verejná schôdza na odsúdenie, už sa nepamätám akého prevolania. O vážnosti situácie svedčilo to, že na schôdzi boli a nás informovali zástupcovia krajského výboru KSS. Na záver nás žiadali o verejné odsúdenie „pamfletu". Prihlásil som sa do diskusie s požiadavkou, aby nám ho prečítali, aby sme vedeli čo odsudzujeme. Sála zašumela, ale nikto z viac ako možno dvesto prítomných ľudí ma nepodporil. Po krátkej porade za predsedníckym stolom predsedajúci moju požiadavku zamietol ako nepodstatnú, ktorú nik nepodporil. Moja odpoveď znela: „Zdržím sa hlasovania, lebo pred rokmi som na podobnej schôdzke hlasoval za najprísnejší trest pre Husáka a dnes je prezidentom. Preto by som sa nerád dopustil rovnakej chyby." V sále nastalo ticho, žiaden prejav súhlasu, ale ani nesúhlasu. Predsednícky stôl dal hlavy dohromady a po chvíli predsedajúci oznámil, že hlasovať sa nebude a schôdza tým skončila. Nezavreli ma, už boli iné časy. Zato som pocítil nepriazeň „rodnej strany" iným spôsobom.
S mlčiacou väčšinou diktátori počítajú, tých čo vybočia z radu nemilosrdne potláčajú a umlčujú (Stalin, Hitler, Pinochet atď.). Možno to mlčiacim zazlievať? Veď nie sú organizovaní a každý z nich sa cíti osamelý a slabý na boj proti molochu diktatúry. Ten strach som vycítil aj inde, napríklad medzi občanmi v Grécku počas vojenskej diktatúry, alebo z vyjadení sovietskych špecialistov pracujúcich v Jaslovských Buniciach. Typickým príkladom mlčiaceho súhlasu je vojenská prísaha. Odmietnutie vojenskej prísahy za komunistov (a nie len za nich) sa rovnalo trestnému činu a následkom bol vojenský súd (podľa okolností a miesta nasledovalo väzenie, ale aj smrť). Tých čo prísahu nepodpísali bolo len pár. Ako sa pozerať na tých 99,99 % čo prisahali a podpísali vernosť a ochotu nasadiť aj život za socialistickú republiku?
O chovaní sa neorganizovanej mlčiacej masy ľudí svedčia aj voľby za socializmu. Prečo výsledky volieb vyznievali v prospech komunistov? Tie výsledky boli neuveriteľné, až 95 - 98 % za, ale podľa svedectva mnohých, boli pravdivé. Aj dnes existuje v niektorých prípadoch systém donútenia, ktorý si mnohí ani neuvedomujú.
Na záver len zopakujem: kto nezažil, neuverí. Boh nás ochraňuj pred akoukoľvek diktatúrou v budúcnosti.
