V reakcii na blog Andrei Sekanovej:“M. R. Štefánik …“ sa ozvali hlasy v diskusii, že neprávom uviedla medzi najvýznamnejšími osobnosťami Slovenska aj Dubčeka (napríklad 24Martin24). Reakcie na blogy spomínajúce nášho prezidenta Gašparoviča sú tiež často záporné. Názory na exprezidentov Kováča a Šustra sú rozporuplné, no a o Husákovi a Tisovi je škoda hovoriť. Podobný prístup ako k vlastným majú Slováci aj k mnohým cudzím osobnostiam. Ako príklad slúži rad diskusných príspevkov k dalajlámovi. Tieto skutočnosti ma doviedli k úvahám, čo vlastne ľud, či národ požaduje. Prečo by niekto na jednej strane Gašparovičovi ani ruku nepodal a druhí ho volia za prezidenta. Prečo si nezvolíme takého, ktorému by každý „vďačne ruku podal“?
Porovnával som postoj Slovákov s postojmi niektorých občanov iných krajín. Na základe toho sa mi zdá, že my by sme za osobnosť chceli považovať vždy len naprosto bezchybného človeka, ktorý sa vždy a za každých okolností zachová podľa nami prijímanej a nami za ideálnu považovanej morálke. Ak však konal podľa predstáv iného, tak ho posielame do „horúcich pekiel“. Osobnosť by teda mala splňovať kritériá všetkých. Takí ľudia však neexistujú a ak existujú, tak ich je veľmi, veľmi málo.
V cudzine som sa stretol väčšinou s iným prístupom. Hodnotil sa spravidla prínos určitého človeka pre národ ako celok, prínos okamžitý, ale najmä z hľadiska budúcnosti. Ak prínosy prevažujú nad nedostatkami, takýto sa uznáva za osobnosť. Osobné nedostatky, alebo politické či mocenské omyly a chyby sa postupom času v celkovom obraze hodnotenia osobnosti stávajú málo významné, alebo až bezvýznamné. To spôsobuje, že iné národy akoby mali viac osobností a my Slováci takmer nikoho. Tí, ktorých za slovenské osobnosti považujeme majú „šťastie“, že o ich súkromnom živote, povahových vlastnostiach, prešľapoch atď. vieme málo, alebo nič. Pravdepodobne by boli na tom tiež zle.
Zopár porovnaní:
Francúzi považujú Robespiera za osobnosť napriek tomu, že dal popraviť (krajšie slovo ako zavraždiť, veď to bolo podľa vtedy platného zákona) stovky ľudí.
Maršal Pétain, hrdina od Verdunu, odsúdený roku 1947 pre velezradu na smrť (nebol popravený) napriek všetkému je vo Francúzsku stále hrdinom a má niekoľko pamätníkov. Ďalší francúzsky generál De Gaule bol tiež odsúdený na smrť. Ako prezident b ol cieľom viacerých atentátov, ktorých aktérov nechal popraviť a dnes je „Charles le grand“ (Karol veľký). Dubček: áno, komunista, interhelpák, prvý tajomník, ktorý v podstate r ia dil štát aj s neslávne známou ŠTB. Osobne dosť ješitný … Napriek tomu nositeľ čestného doktorátu univerzity v Bologne. Naozaj si myslia niektorí čitatelia blogov, že nič pre Slovensko neurobil? Už samotný fakt, že o 20 rokov skôr ako iní pochopil problémy „cesty ku komunizmu“ a snažil sa o ich riešenie je hodný pozornosti. Čo vlastne chcel je zhrnuté v je h o akčnom programe, ktorý by si mali prečítať všetci pred hodnotením jeho celej práce.
Štefánik: moji francúzski priatelia pri rozhovoroch na neho spomínali aj ako na karieristu, človeka s mimoriadne „ostrými“ lakťami a niekedy nevyberanými spôsobmi uplatňovania svojej vôle dosiahnuť svoj cieľ. Vraj bol veľký sukničkár a najmä ženám mohol ďakovať za prienik do „vyššej“ spoločnosti. Jeho zásluhy pre Slovensko sú však nesporné a predsa bol 40 rokov zaznávaný najmä kvôli légiám v Rusku, ktoré odmietol dať do služieb revolúcie. Zdá sa, že postoj slovenských komunistov k slovenským osobnostiam bol rovnaký ako mnohých dnešných Slovákov. Husák, veľký „normalizátor“, ale bez neho by sme federáciu a pravdepodobne ani dnešnú republiku nemali. Teraz ho radšej nik nespomína. Tiso – možno najrozporuplnejšia osobnosť našich dejín, ale osobnosť. Pri rozhovore o ňom mám asociácie z rozhovorov s Francúzmi o Napoleonovi. Ich rozdielne názory od „kat francúzskeho ľudu“ (viac ako milión mŕtvych) po geniálny štátnik (napríklad „Code civil“) sú bežné, ale samozrejme ho každý za osobnosť považuje.Podobným našim, ale menej známym problémom je aj Filip Lenárd, nositeľ nobelovej ceny, bratislavský rodák nemeckej národnosti, rasista - zarytý antisemita, o škodlivosti „židov vo vede“ napísal päťzväzkové dielo, obdivovateľ a podporovateľ Hitlera. V Bratislave je po ňom pomenovaná ulica neďaleko Einsteinovej, proti ktorému brojil. A mohli by sme pokračovať ďalej a zistili by sme, že Slováci ni e sú na tom až tak zle.
Považoval by som za vhodné aj na Slovensku si viac vážiť ľudí, ktorí pre národ, pre rozvoj spoločnosti niečo urobili. To neznamená zamlčovať chyby, ktorých sa dopustili. Ich činnosť ale treba vidieť v súvislosti s obdobím v ktorom žili, možnostiam, ktoré mali, hodnotiť ciele, ktoré si vytýčili a ktoré dosiahli a najmä zvážiť čo slovenskej budúcnosti priniesli. Hovoriť o nich otvorene, vidieť ich klady aj chyby, ale bez hanobenia a znevažovania, ale aj bez nekritického obdivu.
