Slovenčina moja drahá (6) – pár slov o „Hejslovákoch“

Jedni aj druhí zabúdajú, že až koncom prvej polovice 19. storočia sa uzákonila maďarčina na našom území a do toho času úradnou rečou všetkých obyvateľov bola latinčina. No a panovníci, tí s maďarskou krvou vymreli roku 1301 a ani im, ani ich následníkom na národnosti poddaných vôbec nezáležalo, mali dosť starostí s udržiavaním svojho panstva.

Medzi našimi občanmi máme rad nacionálnych extrémistov. Sú to práve tak Slováci ako Maďari či nejakí iní. Najradšej by som ich predstaviteľov zavrel do jednej miestnosti akejsi enklávy, z ktorej by som ich vypustil až keď sa dohodnú. Takých extrémistov mám zopár aj medzi mojimi známymi, dokonca aj príbuznými. Keď už veľmi „kričia“, tak ich spravidla umlčím tým, že čo sú zač, veď ani svoj rodný jazyk dobre neovládajú, o gramatike ani nehovoriac. Veď svoju lásku a príslušnosť k národu by mali v prvom rade dokazovať svojim jazykom. To ich zvyčajne rozčúli, ale mám pripravenú zbraň “Počuj, ak sa tak vyťahuješ, tak mi povedz ako sa v tvojej rodnej reči správne povie, alebo čo znamená napríklad ...“ a prichystané slová a vety spravidla dokážu, že môj odporca stíchne, alebo hľadá výhovorky. Mimochodom platí to rovnako na Maďarov ako aj na Slovákov.

Túto metódu som sa naučil ešte na gymnáziu od môjho slovenčinára, pána profesora Koperdana, ktorý nás trápil poslovenčovaním napríklad takýchto viet: „Kto toho, ktorý tabuľku, čo pri ceste, ktorá do dediny vedie, stála, zhodil, udá, dostane odmenu.“ My sme obyčajne odmenu dostali ohodnotením: „Si sto rokov za opicami!“ Kto náhodou rozriešil niektorý z predložených „orieškov“ dostal pochvalu: „Konečne niekto, kto má sprostý sedliacky rozum.“

Na miešaných územiach je v podstate prirodzeným javom, že sa jazyky navzájom čiastočne ovplyvňujú. Neznáme výrazy rodného jazyka sa podvedome nahradzujú slovami druhého jazyka. Niekedy z toho vzniká zaujímavá, len pre úzky okruh ľudí zrozumiteľná hatlanina. Môj priateľ, bývalý riaditeľ elektrárne Vojany Ing. Ivo Černocký sa mi raz pochválil, že je asi jediný Čech, ktorý vydal písomný riaditeľský príkaz, že v služobnom styku v elektrárni sa smie používať len spisovná slovenčina. Plnenie tohto príkazu robilo starosti zamestnancom všetkých národností. Veď je treba vedieť aj také maličkosti, či bežne používané slová, ako napríklad „garadiče“ alebo „džveredlo“ sú spisovné, alebo nie.

Slováci sú hrdý národ, čo by sa malo v prvom rade prejaviť ich láskou k svojmu jazyku a k jeho písomnému prejavu. Na druhej strane „Hejslováci“ by miesto štúdia gramatiky radšej išli „tankami na Budapešť“, čo na Budapešť, ani Číňanov sa neboja. Je známy výrok neznámeho Detvanca, ktorý, keď počul, že Číňania by mohli aj nás ohroziť, vyhŕkol: No čo, poďme na nich!“ Na odpoveď: „Ale ich je viac ako jedna miliarda!!“ sa zamyslel: „Bohajeho! Kde ich budeme pochovávať?“

Na záver malá skúška nie len pre „Hejslovákov“. Otvoril som náhodne Slovník slovenského jazyka, oči mi padli na písmeno „K“ a vybral som pár menej známych slov, ale najmä takých, ktoré sa dajú nájsť v slovenských literárnych dielach. Poznáte ich význam?

Kavalkáda ...; kazár ...; kečka ...; kermeš ...; keťas ...; kiar ...; kľavý ...; klnúť ...; kment ...; knuta ...; kolčava ...; kolimaha ...; kolohnát ...; kolot ...; kosier ...; krša, kršiak ...; kruch ...; kublať ...; kvač ...

Ak bude načim, tak roku 2009 v diskusii vysvetlím čo znamenajú. Zatiaľ svojim čitateľom želám nie len dobrú silvestrovskú zábavu, ale aj zdravie, šťastie, spokojnosť a splnenie všetkých dobrých úmyslov v roku 2009.