V prvom rade by som rád vedel, či ÚPN má niekde v evidencii tých, ktorí vykonávali mocenskú politiku za vlády komunistov. Myslím tým všetkých vyšších funkcionárov komunistickej strany začínajúc členmi okresných výborov a vyšších, a funkcionármi ľudových milícií končiac. Nikde som to nenašiel a pri tom táto skupina bola vykonávateľom moci a všetkých represálií. Ďalej mi chýbajú skutoční udavači. Čuduj sa svete, zistil som, že mnohí z nich (aspoň tí, o ktorých to viem) v zozname ŠTB a teda ani v zoznamoch ÚPN nie sú. Tak čo sú to vlastne za ľudia, tí tajní spolupracovníci a agenti? Ako sa do zoznamov dostali a aké informácie ŠTB poskytovali? Sú všetci podlí udavači?
Kto si prečítal zverejnené materiály „usvedčujúce" cirkevných hodnostárov z udavačstva, musel sa usmiať nad naivitou väčšiny diskutujúcich. Nič v nich nebolo, čo by ohrozilo nejakú osobu a dokonca nič, čo by ŠTB aj bez toho nevedela. Ako je z papierov vidieť, „hovorili, ale nič nepovedali". Prečo potom taký divý útok? Asi preto, aby noviny išli na odbyt.
Podobný útok sa odohral na niektorých politikov. Sú v zozname ŠTB, ale nik neanalyzoval, že prečo. Naozaj, prečo? Kedy ÚPN podá vysvetlenie? Prečo ÚPN sa zubami nechtami bráni, aby smel zverejňovať len overené údaje? Takto sa dostáva do polohy „jedna pani povedala ..."
Kto je troška všímavejší, ľahko zistí, že v zoznamoch je veľa ľudí, ktorí pracovali s utajovanými skutočnosťami, alebo zastávali významnejšie miesto mimo štruktúr komunistickej strany: fyzici, konštruktéri zbraní, cirkevní hodnostári a pod., ľudia pôsobiaci v zahraničí, ako novinári, pracovníci diplomatických služieb, ľudia , ktorí z rôznych dôvodov do zahraničia chodili a mohla by o nich cudzia rozviedka mať záujem atď. Bez záväzku, že po návrate podajú správu na ZÚ-CO (tzv. zvláštne úlohy - kontaktné pracovisko ŠTB v každom väčšom závode) nebolo možné takýmto ľuďom do zahraničia vycestovať.
Možno budú na vysvetlenie situácie rokov šesťdesiatych zaujmavé moje skúsenosti. Ako mladý inžinier, ktorý okrem STÚ (vtedy SVŠT) mal aj ročnú jadrovú nadstavbu na Karlovej univerzite som dostal otázku, či nechcem ísť pracovať do Atómovej elektrárne. Súrne som potreboval byt, nechcelo sa mi naň čakať 10 - 15 rokov. Ponúkli okamžite aj ten. Kto by odolal? Upozornnili ma však, že môj nástup musí najprv schváliť ŠTB, lebo budem v styku s utajovanými skutočnosťami. Preverili ma. Nikoho v zahraničí som nemal a s cudzinccami som sa nestýkal - nemal som k tomu žiadnu príležitosť, vyhovoval som kritériám. Po nástupe ďalšia procedúra: na oddelení ZÚ-CO sa podpisoval ďalší papier. Záväzok o dodržiavaní zásad utajenia a o povinnosti nahlásiť každý pokus nepovolanej osoby, ktorá by sa chcela k utajovaným skutočnostiam dostať. Po čase, keď sme začali pracovať aj na prísne tajných veciach zvláštnej dôležitosti (napríklad na výpočtoch produkcie plutónia, na možnosti použiť v raeaktore aj ochudobnený urán, na analýzach rôznych možných typov havárií atď.) vznikol na našej atomke trvalý útvar ŠTB, ktorý obsadil celé jedno poschodie veľkej budovy. Pracovníci ŠTB nás pravidelne asi tak raz za týžden na pracovisku kontaktovali a „spovedali". Musím ale prehlásiť, že nemali žiadny záujem o udavačstvo, len o problémy dodržiavania zásad utajenia a s tým súvisiacej pracovnej disciplíny. Vyšetrovali každú nehodu paralelne s kriminalistami najmä z hľadiska možnej sabotáže. Okrem ŠTB bola na atomke aj riadna jednotka uniformovanej bezpečnosti, ktorá nás „strážila".
Výsledkom tejto činnosti je, že ja aj všetci pracovníci môjho útvaru, ktorí pracovali na uvedených problémoch sú „agenti". Som presvedčený, že napríklad aj niektorí fyzici pracujúci jeden čas v Dubne sa takto do zozamu dostali. Podobne aj dvaja vysokí cirkevní hodnostári.
Názor, že bolo možné stretnutia odmietnuť, je naivný. Pokiaľ niekto mal svoju prácu rád a chcel ju dobre vykonávať, inú možnosť nemal. Nepracovali sme predsa pre komunistickú stranu, ale pre seba a republiku. Stretnutia v takýchto prípadoch nemali s udavačstvom nič spoločného. Musím s radosťou konštatovať, že nikto v mojom útvare sa neznížil k tomu, aby druhého potopil, naopak, keď sa niečo nepríjemného zomlelo, chránili sme druh druha. Netvrdím, že to bolo všade tak. Určite sa našli aj udavači.
Nuž len toľko na vysvetlenie, prečo mi súčasný stav pripomína hon na bosorákov.
