Tých bublín je v našej tlači aj v televízii dosť. Už pán Alfred Hitchcock vedel, že verejnosť sa dá najlepšie upútať strašením, preto aj väčšina správ v tlači a televízii sa týka nešťastných udalostí. Najhoršie je, keď vznik bubliny má vážne následky, ktoré sa ani po jej spľasnutí nedajú odstrániť.
V prípade atómových elektrární je obľúbené ich prirovnávanie k Černobyľu. Pri tom každému odborníkovi je zrejmé, že havária podobného druhu sa mohla udiať len na rektoroch typu RBMK, ktoré sa budovali len na území ZSSR. Preto prirovnanie vyslovené pánom Antolíkom v rozhovore s pánom redaktorom Kordom vážne pokrivkáva. Čo sa mohlo stať? Naozaj by sme tu mali Černobyľ? Netreba hádať, ani bez podrobných analýz niečo tvrdiť. Stačí sa pozrieť do materiálov útvaru prevádzkovej techniky v elektrárni A-1, ktorý analyzoval možnosti vzniku rôznych nehôd a s rozborom podobnej nehody, akou bola udalosť 5. januára 1976, sa zaoberal už niekoľko rokov pred touto udalosťou. Výsledky týchto analýz boli zahrnuté do bezpečnostnej správy elektrárne A-1 a do príslušných prevádzkových predpisov.
Dôvodom vzniku týchto analýz bolo uvedenie takzvanej "projektovej havárie" v sovietskej dokumentácii: v projekte sa uvažovalo s možnosťou vzniku otvoru na reaktore alebo primárnom okruhu v maximálnej veľkosti 100 cm2 pri plnom výkone reaktora. Projekt neuvádzal žiadne zdôvodnenie voľby takejto havárie, ani následky na aktívnu zónu a na širšie okolie. Preto sme pristúpili k analýzam v podstatne širšom rozsahu možných scenárov. Veľkosť uvažovaného otvoru je veľmi blízka otvorom pre palivové články a preto závery analýz platia aj na nehodu z 5. januára 1976.
Predpokladaný priebeh „projektovej havárie" bude nasledovný: Výtok chladiaceho plynu (CO2) bude trvať asi dve hodiny, kým sa tlak plynu v reaktore takmer vyrovná s tlakom vzduchu v okolí. Automatika reaktor okamžite odstaví a prevádzka všetkých chladiacich okruhov dokáže odviesť zbytkový výkon z uránového paliva aj pri nižšom tlaku plynu. Teplota uránu sa bude zvyšovať, ale neprekročí najvyššie povolené medze, ktoré sú ešte bezpečné. Žiadne vážnejšie následky na zariadení nevzniknú.
Skutočnosť 5. januára bola priaznivejšia ako predpokladali analýzy. Reaktor bol odstavený nadránom predchádzajúci deň a preto zbytkový výkon uránového paliva bol podstatne menší ako výkon uvažovaný v analýze. Otvor sa podarilo uzavrieť už asi po necelej hodine a tak v reaktore tlak neklesol až na tlak okolia.
Keď o nejakom zákroku treba rozhodnúť v zlomku sekundy, dochádza aj k chybným rozhodnutiam. V našom prípade to bola predstava, že odstavením slučiek primárneho okruhu uzavretím hlavných armatúr sa ušetrí plyn na dlhšie a tým aj lepšie dochladzovanie. Zabudlo sa však na fakt, že po poklese tlaku sa nebudú dať hlavné armatúry otvoriť z dôvodov mimoriadne vysokého pretlaku plynu zo strany chladiacej slučky a bypasy nie sú určené na rýchle vyrovnanie väčších tlakových rozdielov. V dôsledku krátkodobého zhoršenia chladenia niekoľko uránových prútov prekročilo dovolenú teplotu o niekoľko stupňov. Táto chyba nespôsobila vážnejšie následky najmä preto, lebo zbytkový výkon bol malý.
Pri poruchách v prevádzke atómových elektrární ľudí ani tak nezaujímajú dopady udalosti na technologické zriadenie, ale v centre pozornosti je životné prostredie v blízkom aj vzdialenejšom okruhu. Samozrejme aj tejto otázke sme venovali pozornosť pri analýzach hypotetických porúch spojených s únikom chladiva.
Závery analýz boli veľmi priaznivé. Vplyv na okolie bude minimálny až žiadny. Jeho rádioaktívne zamorenie bude zanedbateľné. Bol to aj logický záver, lebo rádioaktivita unášaná chladiacim plynom je podstatne nižšia ako je to v prípade iných chladiacich materiálov. K zamoreniu vonkajšieho prostredia preto dôjde len v minimálnej miere.
Tento záver našich analýz sa potvrdil. Zamorili sa len vnútorné priľahlé priestory v reaktorovej budove, ale aj tu kontaminácia - znečistenie rádioaktívnym materiálom - nedosiahla takú vysokú úroveň, ktorá by bránila prístupu obslužného personálu.
Neskoršie sme spracovávali scenáre podstatne väčších havárií, ale následky na okolie vychádzali vždy pomerne malé a zvládnuteľné. Dospeli sme k názoru, že elektráreň typu A-1 je z hľadiska možných následkov na životné prostredie jedným z najbezpečnejších typov vôbec.
Porovnajme A-1 napríklad s elektrárňou v Černobyle. Strata chladiaceho plynu a následný prienik vzduchu do aktívnej zóny pre A-1 znamená otravu reaktora dusíkom a okamžitý pokles výkonu až zastavenie štiepnej reakcie. V Černobyľe naopak. Tam strata chladiacej vody alebo jej var vyvolával zvyšovanie výkonu. Poškodenie nádoby ťažkej vody by znamenalo pre A-1 okamžité zastavenie štiepnych reakcií. V Černobyle grafit samozrejme nemohol „vytiecť", okrem toho mohol horieť a aj horel. Styk grafitu s vodou spôsobil vznik vodíka a následné deštrukčné výbuchy. Treba vedieť, že ani v Černobyľe nedošlo k jadrovému výbuchu podobnému výbuchu atómovej bomby.
Aká je teda podobnosť s Černobyľom? Nuž žiadna, ale verejnosť je rada, keď ju strašia a to tým radšej, čím menej sa v problematike vyzná. Tým viac je ochotná takejto bubline aj uveriť. Prečo by tlač nevyšla verejnosti v ústrety? Veď je to biznis ako každý iný a okolo peňazí sa točí svet. Bublina spľaskne, ale pachuť v ústach zostáva a myslenie a názory neznalých a nezainteresovaných ľudí je na dlhú dobu otrávené falošnými informáciami.
