V černobyľskej elektrárni boli reaktory typu RBMK. Tento typ sa okrem ZSSR nikde inde na svete nepostavil. Obsluha tohoto typu bola veľmi náročná. Reaktor mal snahu sám zvyšovať výkon do neobmedzených hodnôt (dôsledok kladného koeficientu reaktivity). Jeho aktívna zóna, v ktorej prebiehali jadrové reakcie bola taká veľká, že kým v jednej časti bola jadrová reakcia potlačená v druhej mohli vznikať miesta s rastom výkonu. Mohli by sme tento typ prirovnať autu na strmom svahu, ktoré po odbrzdení by sa samo rozbehlo. A to sa vlastne stalo. Obsluha napriek predpisom vyradila niekoľko ochrán aby sa jej podarilo načas splniť plánovné experimenty. Reaktor sa samovoľne rozbehol a nebolo možné rast výkonu zastaviť. V dôsledku toho sa poškodil kryt reaktora, zapálil sa grafit a poškodili uranové palivové články. Styk vzduchu, grafitu a vody za vysokej teploty dal vznik vodíku, ktorý vybuchol. Výbuch a najmä vysoká teplota spôsobili, že sa rádioaktívne látky dostali do atmosféry.
Hodnotenie dopadov havárie a koordináciu pomoci postihnutým zemiam má na starosti Černobyľské fórum, v ktorom sú združené agentúry OSN (FAO, IAEA, UNEP, UNOCHA, UNPD, UNSCEAR, WHO) a vlád Bieloruska, Ruska a Ukrajiny a Svetovej banky. Zdokumentované je 59 úmrtí. Z toho 31 zomrelo hneď v prvých dňoch po havárii (28 ožiarením a traja v dôsledku zranení). Chorobu z ožiarenia dostalo 134 osôb, z nich doteraz zomrelo 19. Ďalších 9 obetí boli deti, ktoré nedostali včas pomoc (jódové preparáty) a umreli na rakovinu štítnej žľazy. Na základe skúseností z Hirošimi sa odhaduje, že úmrtnosť na nádorové choroby v zasiahnutej oblasti stúpne o 3 %. Vzhľadom nato, že celková úmrtnosť na rakovinu presahuje 25 %, nie je to hodnota štatisticky významná a nie je možné dokázať príčinnú súvislosť. Ani zvýšený výskyt vrodených poškodení u detí nebol dokázaný. V oblasti trvale žije takmer 400 starých ľudí (najstarší má už 100 rokov!), ktorí sa odmietli vysťahovať. V Černobyle okrem toho pracuje asi 4000 ľudí. Chodí sem aj veľa turistov. Príroda sa tiež rýchlo zotavila. Zvýšila sa druhová rozmanitosť fauny aj flóry. Ekosystém funguje normálne.
Radiačnú situáciu na území ČSSR po havárii zhrnul Inštitút hygieny a epidemológie pod vedením MUDr. Emila Kunza, CSc. v „Správe o radiačnej situácii na území ČSSR po havárii Jadrovej elektrárne Černobyľ" na 168 stranách, ktorá vyšla roku 1987 nákladom 800 kusov. Podklady poskytlo 29 rôznych oganizácií. Ponad republiku prešli v čase od 30. apríla do 7. mája tri vlny kontaminovaných vzdušných hmôt. Najvyšší príkon fotonového dávkového ekvivalentu sa nameral 1. mája 1986 v Banskej Bystrici 0,50 μSv.h-1. Na základe meraní sa pre vonkajšie ožiarenie obyvateľstva v priebehu celého prvého roku po havárii odhadla hodnota efektívneho dávkového ekvivalentu HE = 140 μSv nad hodnotu vonkajšieho ožiarenia 740 μSv od prírodných zdrojov žiarenia, čo nie je možné považovať za zdraviu škodlivé.
Pre zaujímavosť, roku 2005 sa najvyššie ročné hodnoty namerali na Kojšovej Holi a na Lomnickom štíte, dačo nad 1300 μSv. Podrobnosti sú v článku „Správa o radiačnej situácii na území Slovenskej republiky za rok 2005" (Cabáneková, Melicherová: Bezpečnosť jadrovej energie č. 1 /2 roč. 15 (53), 2007). Tieto podrobnosti uvádzam preto, lebo mnohí tvrdia, že tieto správy sú tajné. Nie, sú voľne dostupné.
Natíska sa otázka: môže sa také niečo prihodiť aj u nás? Nie je to ani teoreticky možné. V prvom rade reaktory VVER majú záporný koeficient reaktivity, teda pri zvyšovaní výkonu sa reaktor sám „zabrzdí". Nie je v ňom grafit - nemôže nič horieť. Keby aj došlo k úniku chladiva (vody), reaktor sa zaleje vodou s vysokým obsahom kyseliny boritej, ktorá okamžite zastaví štiepnu reakciu. Preto prirovnávať naše reaktory k Černobyľu je nezmysel.
Záverom sa musím čitateľom ospravedlniť, že som ich týmto článočkom asi nepostrašil a tak prišli o emociálny zážitok.
