Blog som si založila len prednedávnom. Keďže patrím medzi technické antitalenty, mala som trošku problém s vkladaním fotiek. V jeden pekný deň na mňa v práci vyskočilo okno ICQ. Akýsi Miro mi písal: „Píšeš pekne, ale chcelo by to fotky.“ Z tejto jednej nevinnej vetičky sa nakoniec vyvinula siahodlhá konverzácia, ktorá pokračovala deň čo deň. Zistila som, že pod nickom Miro sa skrýva bloger Miroslav Šedivý, tiež pochádza z Bratislavy, má toľko rokov ako môj brat a dokonca chodil na tú istú strednú školu ako ja. Rozprávali sme sa a rozprávali, až sme sa prerozprávali do Norimbergu.
Moje prvé dojmy
O Norimbergu som počula samú chválu, o to viac som sa na víkend v tomto nemeckom mestečku tešila. Keď som dorazila, Mirko tam stál v celej svojej kráse. Privítal ma kvetinkou a starým slovanským zvykom – chlebom a soľou – pravým slaným nemeckým praclíkom. Na stanici cestou do penziónu začal Mirko automaticky ťukať niečo do mašinky na lístky. Ničomu som nerozumela, iba som sa prizerala a uvažovala o tom, že sa fakt vyzná. V celom tom ohúrení som sa ho vôbec nestihla opýtať, ako vie, kam máme ísť, do akého vlaku nasadnúť, kde vystúpiť…
Ako sme hľadali ubytovanie
Vo vláčiku som ho zase pohostila ja. Priniesla som mu moravský frgál s tvarohom a čučoriedkami. Zo stanice sa Mirko suverénne pustil prvou ulicou vľavo. Napokon sme dorazili priamo pred dom, kde sme sa mali zložiť. Žiadna tabuľa, nič. Bolo to trošku podozrivé, tak sa Mirko opýtal opodiaľ stojaceho pána, či je to penzión, ktorý hľadáme. Nebol. Ulica bola tá istá, číslo domu taktiež sedelo, názov štvrte bol tiež rovnaký. Jediné, čím sa tie dve adresy líšili, bolo smerovacie číslo. A tak sme odišli s dlhým nosom, ale so širokým úsmevom a dobrou náladou. Nakoniec sa nám podarilo ubytovať sa v hosteli priamo v centre mesta za ešte rozumnejšiu cenu. Ten Mirko to ale vedel parádne zariadiť…
Čo sme stvárali v sobotu
V piatok večer sme sa ešte túlali mestom a spravili prvé zvedavé zábery. Môj foťák začal štrajkovať a nezostávalo mi nič iné, než sformátovať kartu. Zbohom fotečky moje…
V sobotu sme sa vyspali doružova a vyrazili na potulky mestom. Po raňajkách, keď som mala príležitosť ochutnať kadejaké dobroty nemeckých pekární, sme sa vybrali objavovať starobylé uličky…
…hradby…
…námestíčka…
…domčeky…
…hrad…
…a posedeli si v zámockej záhrade.
Podľa starého zvyku sme vošli do katedrály a v duchu vyslovili svoje tajné priania. Ak si ich človek pomyslí v kostole, kde ešte nikdy nebol, mali by sa splniť. Doteraz sa mi skoro všetko splnilo, tak dúfam, že ma norimbergská katedrála nesklame.
Nakúpili sme asi desať rôznych čokolád – s hruškami, horkú so 70%, 85% a 99% kakaa, so škoricou, s pistáciami a, samozrejme, pravé norimberské medovníčky, ktoré moja rodinka dodatočne veľmi ocenila.
Moja cesta späť do Prahy
Víkend mi ubehol ako voda. V nedeľu naobed som Mirkovi zamávala a uvažovala, či ho ešte niekedy uvidím. Mala som pocit, ako keby som ho poznala oveľa dlhšie, ako keby bol osôbkou mne veľmi blízkou. Veľa sme sa spolu nasmiali a porozprávali sa o kadečom, čo sme cez ICQ ešte nestihli.
Na česko-nemeckých hraniciach sme sa podrobili protidrogovému zákroku. Museli sme vytiahnuť všetku svoju batožinu a psíky nám ju oňuchávali. Občas sa do nejakej batožiny zahryzli a chudáci majitelia museli vybrať všetky veci pod prísnym dohľadom pánov colníkov.
Keď som večer dorazila na kolej, v mysli som si premietala príjemný norimbergský víkend. Bolo to veľmi fajn, vravela som si v duchu. Vtom mi zapípal mobil a prečítala som si SMS z nemeckého čísla: „Kamarát ide budúci týždeň do Prahy. Má voľné miesto. Čo si o tom myslíš?“
