Prechádzky po stratenom pupku sveta

Vyrazili sme vo štvrtok v noci a mali sme pred sebou osem hodín v pohodlnom autobuse. Cesta ubehla v poriadku za Pablovho stáleho vtipkovania a šteklenia ma. Skoro ráno sme dorazili na miesto a vybrali sa hľadať hostel. Keďže Cuzco je jedno z turisticky najnavštevovanejších miest, ubytovanie nikdy nie je problém. Hneď na začiatku sme sa trošku nepohodli. Ja som bola nedočkavá a chcela som objavovať všetky incké krásy okamžite. Pablo si potreboval oddýchnuť a chcel si pospať. Ach jaj, peruánski chlapi, pomyslela som si.O hodinku sme vyrazili na krátku prehliadku. Hneď sme sa nechali zlákať jednou agentúrou na poldenný výlet na koníkoch po inckých ruinách, ktorých je v okolí Cuzca neúrekom. Mala som trochu strach, keďže v sedle som nikdy nebola. Ale obavy ma prešli hneď, ako som na môjho tátoša nasadla a on sa bez akéhokoľvek zásahu vybral tou správnou cestou. Bolo to super pozerať sa zrazu na svet z trochu inej perspektívy. Každá ruina mala niečo do seba. Či už to bola dokonalá kamenná konštrukcia, obyčajný múr, alebo dômyselné kanály. Pre mňa bol najkrajší a najzaujímavejší Sacsayhuaman. Bývalá pevnosť je dnes dejiskom veľkých osláv slnka Inti Raymi. Obrovské kamene do seba dokonale zapadajú a človeku sa rozum zastavuje nad tým, ako tam takého obra mohol vôbec niekto dopraviť. Počasie nám veľmi neprialo, ale napriek tomu som sa nenechala znechutiť a tešila som sa zo všetkého nového, čo sme videli. Na druhý deň sme si naplánovali cestu na Machu Picchu. Tento incký klenot, či stratené mesto, ako je toto miesto často nazývané, je z celého Peru asi najznámejšie. Mala som zmiešané pocity. Bola som plná vzrušenia a očakávaní. Tino, môj mexický kamarát, mi povedal, že Machu Picchu je jeho „numero uno“. Na druhej strane som sa bála komerčnosti a nechcela som byť sklamaná. Už som videla toľko obrázkov, že som si nedokázala predstaviť, čím by ma Machu Picchu v životnej veľkosti mohlo oslniť. Večer sme nasadli do vlaku – ja do časti pre turistov a Pablo medzi ostatných Peruáncov. Museli sme sa nechcene rozdeliť. Až na obrovský cenový rozdiel boli oba vagóny úplne rovnaké. Znie to ako diskriminácia, ale je to tak. Turisti sú všeobecne považovaní za bohatých, a preto nikto nevidí nič zlé na ich „vykorisťovaní“. Vystúpili sme v Aguas calientes, malinkej dedinke v horách, ktorá je štartovným bodom na Machu Picchu. Zoznámili sme sa so sympatickým párikom z Chile a dohodli sa na zajtrajšom spoločnom programe. Vstávali sme skoro, aby sme sa vyhli obrovskému náporu turistov. O pol siedmej sme už pani pri okienku podávali vstupenku. Prešli sme pár metrov a zrazu sme zastali. Otvorila sa pred nami nádherná scenéria presne ako z obrázku. Bola to však neopísateľná krása, ktorá ma ihneď dostala. Hory navôkol, stúpajúca hmla, mystičnosť a uprostred tej všetkej zelene mestečko postavené z kameňov. Nemala som slov a opäť raz som sa cítila nesmierne šťastná. Na Machu Picchu sme strávili celý deň. O piatej poobede sa strhol silný lejak a my sme premokli do nitky. Dovtedy sme však stihli vyliezť na horu, ktorá sa týči priamo nad týmto úžasným ľudským výtvorom, posedeli a pomeditovali na tráve, navštívili Chrám mesiaca, poobdivovali voľne pobehujúce lamy a, samozrejme, poslali SMS všetkým našim známym i neznámym. Áno, tak vysoko v horách je signál. Večer sme sa unavení, ale paradoxne plní sily vrátili a zaliezli do postele. Spalo sa nám krásne. Skoro ráno sme sa vydali na cestu späť. Mali sme pred sebou ešte výlet do Posvätného údolia. Ďalšie zrúcaniny ma po Machu Picchu už tak neoslovili. Namiesto toho som si však vychutnala špecifickú atmosféru a rôznorodé farby miestneho trhoviska, kde sa sáčok kokových listov predával za 10Sk. Musím sa priznať, že i napriek svojej sláve ma samotné Cuzco veľmi neoslovilo. Je to príjemné mesto, ktoré žije od pondelka do nedele. Kto vraj nevyšiel v noci do ulíc, nespoznal pravého ducha a čaro tohto miesta. Žiaľ, túto možnosť som prepásla. Ale i napriek tomu mi v pamäti utkvel preklad slova cuzco. Pupok sveta, presne tak ho Inkovia v dávnych časoch pomenovali. Z geografického hľadiska by sa o tom dalo určite polemizovať. Ale z toho ľudského mali určite pravdu. Veď kto kedy dokázal to, čo oni?