4:36 ráno: Boba a Bobka preruším stlačením zeleného tlačítka: "Prosím?"
"Hola Katarina," začujem ten charakteristický, dobre známy hlas na druhom konci.
"Juniorko!!!" skáčem od radosti a je mi jedno, či zobudím susedov svojím výskaním. Nevadí mi nočná hodina, v momente som čerstvá ako rybička.
Sekundy plynú a mne sa pri telefóne striedajú večne vysmiaty Payasso, Lucía, pýtajúca sa na amerických chlapov, Antony, ktorý ma nezabudne zvoziť, že som mu neodpovedala na mail.
4:40 ráno: "Počúvaj, nejako sa ti zhoršila španielčina," počujem okrem iného do telefónu.
Haha, tak to mi tak strašne chýbalo, usmejem sa v duchu. Po všetkých chválach, ktoré som vždy v USA dostávala za moje znalosti tohto cudzieho jazyka, zase raz ma schladili tou svojou peruánskou úprimnosťou. A to som si myslela, že ma nič neprekvapí.
...ako sa máš, čo robíš, koľko je u vás hodín, srandičky, vtípky...hihi...to sme ťa zobudili...haha...ideš za Betom do Talianska? Veď z Prahy to máš kúsok. A zase hihi...haha...
4:45 ráno: "Un besote, Katarina!!!" A už ich niet. Zložím. A to cvak spravilo opäť z tých jedenásťtisíc kilometrov neprekonateľnú prekážku medzi ich svetom na južnej pologuli a mojím životom o kus severovýchodnejšie.
Ale na chvíľku som sa cítila, ako keby som bola opäť v Peru s Juniorkom, mojím najlepším kamarátom, s Antonym, ktorého mama ma učila pripraviť známe peruánske jedlo papa rellena (plnené zemiaky, mňam, moje obľúbené...) a so všetkými ostatnými. Ako v reálnom sne.
