Hneď v ten deň sa rozpútali na uliciach divoké pitky so šampanským a oslavy mladých socialistov – „zväzákov“ a odborov VŠ v Brixtone (London), Liverpoole a inde, návzajom sa pozývajúcich prostredníctvom FB, ktorí boli ledva na svete, keď vládla. Tweeter a Facebook zaplavili škodoradostné a nenávistné odkazy bývalej premiérke, že museli byť mnohé diskusie zastavené a komentáre odstránené. Mediálne známi anarchisti a punkeri (pritom bez Thatcherovej by punrock asi nevznikol) sfúkli zo seba prach a rýchlo sa zviditeľnili v médiách prostredníctvom posmešných komentárov a pesničiek o „ježibabe Maggie“ na BBC Radio I, londýnski ľavičiarski intelektuáli a umelci sa predháňali s analytickými úvahami o tom, aké krušné dedičstvo v podobe materialistického egoizmu a individualizmu, ktoré pochovali súdržnosť, kolektivizmus a solidaritu britskej spoločnosti, zanechala cezpoľná sedláčka-predavačka z Midlandu Thatcherová v ich životoch. Rozvíjali psychologické diskusie o „neženskej pseudomatke, hoci žene-premiérke, postrádajúcej humanizmus, empatiu a city pre rodinu“ (akoby to bola úloha premiéra), ktorá naučila Britov milovať len peniaze, materializmus a zisk jednotlivca (tá hnusná Thatcherka ich do toho nanútila chudákov Britov!). BBC boli pre zmenu obvinení z ľavičiarstva, pretože nemali tmavé kravaty a obleky keď oznamovali jej úmrtie (nedávno 2x štrajkovali kvôli prepúšťaniu). Akési noviny omylom napísali, že ju zabil „strike“ štrajk a nie „stroke“ –mŕtvica. Thatcherová teda svojou smrťou opäť rozdelila Britániu na 2 tábory, podobne ako pred 30 rokmi, keď si ju zvolili na čelo vlády a ľudia vyšli do ulíc. Ako to teda vyzeralo vo VB pred 40 rokmi?
Británia v 70 rokoch bola všetkým, len nie kapitalistickou mocnosťou ako sme sa učili za komančov (ďalšia lož). Štátne boli mnohé mega podniky od desiatok stratových uhoľných baní, železiarne, BT telekomunikácie (na telefón sa čakalo pol roka), Rolls-Royce a mega automobilka Leyland, plynárne, pošta, cestovná kancelária Cook (Čedok), veľká sťahovacia spoločnosť, krčmy-reštaurácie (RaJ), železnice, aerolínie atď. Verejné zdroje sa míňali závratnou rýchlosťou a Británia si plánovala vziať ďalšiu pôžičku z MMF. Prečo? Pretože štátne podniky neustále žiadali zvýšenie miezd v podobe štrajkov. Bývalá učiteľka Beth Butler spomína: “Odborári zase prišli za nami a povedali, aby sme išli štrajkovať za zvýšenie platov upratovačiek a iných zamestnancov škôl. Tak sme štrajkovali a dosiahli svoje. Po pár mesiacoch prišli opäť a mali sme štrajkovať za zvýšenie platov učiteľov. Bolo to šialené. Odmietla som, ale nedalo sa. Keď si odmietol štrajkovať, tak ťa vylúčili z odborov a na to ťa prepustil zamestnávateľ, lebo musel. Inde ťa nezamestnali, lebo si nebol v odboroch. Bol to uzavretý kruh (closed shop). Pociťovala som to ako železnú ruku komunizmu, ktorá ma držala za krk a to vytváralo atmosféru strachu a priam to hraničilo s hystériou. Ale zabávali sme sa napr. na tom ako vytvárali odborári nové pracovné miesta a čo predtým robil jeden človek mali robiť traja“. Štrajky postupne ochromovali hospodárstvo krajiny. Mŕtvi sa nepochovávali, odpadky neodvážali. Známy je obraz z Londýna, kedy celé veľké námestie Leicester square bolo zaplnené odpadom do výšky niekoľko metrov a nedalo sa kade chodiť, pričom sa rozmnožili potkany a rôzne choroby. Elektriny sa vyrobilo len na 3 hodiny pracovného času, zvyšok ste boli doma s prstom v nose. Inflácia dosiahla neuveriteľných 20%, dane strop až 83 %. Konzervatívec- mäkkýš (wet) Heath sa zúfalo pýtal: „Kto vládne Británii?“ „Ty rozhodne nie“- odpovedali odborári. Do toho všetkého zúrila ropná kríza.
Thatcherová na konci 70-rokov už v politike dávno bola. V tom čase pracovala na Ministerstve školstva a prvé čo urobila bolo zrušenie dodávok mlieka zadarmo do základných škôl. Spomínaš si na 1/2l umelohmotné sáčky s mliekom a rožkom, ktoré sme dostávali v škole ? Mlieko som preto neznášala a zrejme nielen ja, lebo si spomínam ako bolo často porozlievané a vyhodené v odpadkoch. „Thatcher-milk snatcher“ (Tačerka uchmatla mlieko) dostala nálepku, pričom tento návrh bol vo vláde už pár rokov, ale akt prischol práve jej. „Cieľom bolo postupne obmedziť ľuďom dodávky od vlády, o čo sa mohli sami postarať. Obyvatelia Británie boli zvyknutí, že vláda sa o všetko pre nich postará, od postavenia domu (council house), cez mlieko, rôzne dávky, prosto od kolísky až po smrť.“ Spomína jeden z členov jej kabinetu. Socializmus ako vyšitý.
Ale to sa malo postupne zmeniť. Keď sa Thatcherová v 1979 stala 1.ženou-predsedkyňou vlády v dejinách nielen VB, ale aj západného sveta, 1.čo urobila bol odpredaj štátnych bytov a domov, ktoré štát staval postupne po vojne do súkromného vlastníctva obyvateľom. Jej myšlienka bola, aby sa ľudia začali sami slobodne starať o svoje životy, peniaze. Zrušila zákaz vývozu britskej libry do zahraničia a občania si tak mohli 1.x vziať toľko peňazí na dovolenku, koľko chceli, prípadne aj začať podnikať a investovať v zahraničí. Hodlala dať ľuďom viac slobody. Ľavičiari (Labour party) ju za to samozrejme kritizovali. Ich obraz robotníka bol nezmenený: pochodujúci v šíku, šiltovky na hlavách a mávajúci červenými zástavami a s transparentami s nápismi. Zároveň znížila strop dane z 83% na 60, až postupne na 40%, stred z 33% na 30% až na 25%, zaviedla nezdaniteľný bankový účet ISA, kde si môžeš šetriť za výhodný úrok cez 5000 libier ročne, ako prvozamestnanec si oslobodený od daní 6 mesiacov, naopak zvýšila DPH z 8 na 15%, postupne zaviedla privatizáciu a zefektívnila tak podniky, (obdobu kupónky) kedy si občania mohli kúpiť akcie podnikov a nemuseli už čakať pol roka na zavedenie telefónu, jeho poplatky rapídne klesli, deregulovala finančný trh, čo otvorilo cestu najslobodnejšej burze v Európe a pomohlo vytvoriť spoločnosť služieb namiesto ťažkého priemyslu. Predovšetkým však zatočila s odbormi, ktoré pili krv aj samotných ľavičiarom. Urobila to však lišiacky. Spočiatku súhlasila s ďalším zvýšením miezd zatiaľ čo sa pripravovali zásoby uhlia na zimu, chystala sa na konečný úder. Zaviedla sériu zákonov pre zamestnancov, kde obmedzila úlohu odborov (opätovne zaviedla tajné hlasovanie o štrajku) a keď začali divoké štrajky na čele s militantným Arthurom Scargilom (wildcat strike, neznášali ho samotní Labouristi) začala postupne zatvárať stratové bane, pričom sa dovážalo lacné uhlie z Poľska a pod. a ľudia šaleli. Hrozilo, že státisíce banských pracovných miest vo Walese, Škótsku a severe Anglicka sa zrušia a celé tradičné banícke mestá zaniknú. Baníci sa proti tomu postavili a každý, kto chcel pracovať a nesúhlasil so štrajkami bol odpísaný. Vo Walese zabili taxikára, ktorý viezol baníkov do práce, hádzali tehly na autobusy zvážajúce baníkov do práce. Množil sa chaos, násilie, bitky, v 1985 si smrť prišla aj po 96 fanúšikov Liverpoolu po neprimeranom zásahu polície, ako sa to nedávno vyšetrilo, Briti sa ocitli na pokraji občianskej vojny, podaktorí to rovno tak nazvali. Kým na juhu v Londýne bežkali ráno do „kanclošiek“ naškrobení uponáhľaní finančníci v kravatách na severe boli státisíce až milióny ľudí bez práce, keďže drahá anglická pracovná sila v manufaktúrach a ťažký priemysel po 200 rokoch nutne skončili. Nastal čas, aby sa ľudia adaptovali, napríklad náš sused-baník v Derbyshire si hneď našiel novú prácu, iní zakotvili na poli, presedlali na poľnohospodárstvo a berú dotácie z EU. Ale veľa je takých, čo tvrdia, že sa nezahojili a za socializmom plačú doteraz. Avšak postupné zatváranie baní v UK nastalo už po vojne v 50-rokoch. Pritom v bani by napokon pomaly prišli o zdravie, ale Thatcherovú stále otvorene nenávidia ešte ich deti.
A tak sa zdalo, že ďalšie volebné obdobie konzervatívci nezískajú. „Pomoc“ prišla zvonka v podobe argentínskeho diktátora Galtieriho, ktorý ignoroval Britov na ostrovoch (pozostatok anglo-saského v minulosti až svetového impéria Britov) a nárokoval si toto územie. Thatcherová neváhala a po porade s vojenskými pohlavármi zvolila riskantnú operáciu na území takmer 8000 míľ od Britských ostrovov. Tento počin odsúdil okrem ZSSR aj Reagan (podporoval vojenskú argentínsku juntu), ale premiérka, hoci stála osamotene, priviedla Britániu k zašlej vojenskej sláve a vojaci Falklandy oslobodili. Ľudia Británie jasali a hádzali klobúky do vzduchu, ľavičiari však škrípali zubami a tušili, že nadchádzajúce voľby budú tvrdý oriešok. Thatcherovej vyhodili na oči cenu slobody, pri ktorej prišlo o život 255 britských vojakov a vyčítali jej keď už nič iné aj smrť vyše 300 argentínskych námorníkov, ktorých ponorku Briti vyhodili do vzduchu. V roku 2004 Argentína oficiálne uznala tento počin ako riadny akt vojny. Keď sa Labouristi rozštiepili a vznikli sociálni demokrati konzervatívci vyhrali voľby s nadhľadom a v 1983 Margaret Thatcherová započala druhé víťazné volebné obdobie v kancelárii Downing Street č.10 s ešte väčším odhodlaním a suverenitou. Ako správna patriotka pri zrode európskej menovej únie bojovala ako levica až kým Francúzsko neuznalo nižší vklad libry do rozpočtu EU, Francois Mitterand o nej povedal: “Má ústa ako Marylin Monroe a oči ako Caligula“, rokovania s ňou boli ťažké, Francúzom nedôverovala, a vôbec Európe ako takej nedôverovala („všetko zlé, čo moju krajinu postretlo prišlo z Európy“). Presadzovala hlavne slobodný trh tovarov a služieb.
Jej minister pre zahraničné vzťahy G.Howe spomína:“Raz, na vrcholovej schôdzke po dlhých vyjednávaniach ohľadom poľnohospodárstva, keď k ničomu nedospeli, franc. prezident Mitterand v dlhom monológu vyjadril svoj pocit, že nič nedosiahli a smutne sa lúčil, Thatcherová odvetila: Nie, to nie je pravda, že sme nič nedosiahli, vlastne to bolo veľmi pozitívne, otvára to cestu k ďalším rokovaniam, hlavu hore Monsieur. Chvíľu bolo ticho, na to prezident reagoval: Niekedy mám pocit, že pani Thatcherová je ešte viac záhadnejšia keď hovorí áno ako keď hovorí nie.“uu
Thatcherová bola známa, že údajne jej stačilo spať len 4-5 hodín a všade chodila predčasne.
Jej oficiálne vozidlo často muselo zastaviť pred príchodom do hlavného mesta, pretože tam dorazilo priskoro a policajná eskorta ešte nebola na svojom mieste. Raz takto dorazila na schôdzku s Havlom do Prahy. Všetkých prekvapila, už bola zrazu pri hrade a obzerala si čestnú stráž, len prezident nikde, až potom si ho všimli ako narýchlo si obliekal sako.
Jeden z jej mladých poslancov-asistentov (teraz už starší muž) spomína:“ Videli ma kolegovia náhlivo pobehovať po Parlamente a naháňať informácie, ktoré potrebovala. Zakričali na mňa: Veď ani Rím nepostavili za jedeň deň. Ale to tam p.Thatcherová nerobila stavebný dozor!“
Jej dcéra Carol nikdy nezabudne ako ju mladú jej matka volala najprv všetkými menami jej sekretárok v práci až kým sa dopracovala k jej menu Carol. Vedela sa tak koncentrovať, že raz keď Carol pozerala s bratom nejakú hitparádu v telke, jej mama robila papierovačky v tej istej izbe a keď sa jej spýtala, či to má stíšiť, odvetila: Nie, načo. Ani si neuvedomila, že niečo hrá.
Pri jednom interview v 1997 s historikom Andrew Robertsom počas obeda keď si sadla, čašník sa jej opýtal, či si želá anglickú alebo francúzsku horčicu, rozhodne skríkla:“anglickú!“ akoby sa pýtal na jej národnosť a vlastenectvo.
(Iron lady rust in peace – železná dáma odpočívaj v hrdzi) píše grafiti v Belfaste. Včera ju Británia pochovala v rakvi, zahalenej vlajkou. Na jej poslednej ceste jej prítomní tlieskali, zvyšok národa však stále nevie zabudnúť . Hľa, aj v Británii sú Smerčatá...
