. .ide o film s roku 2008 odohrávajúci sa v New Yorku v 94tom roku s názvom The Wackness. Tento film ma prijal k spomínaniu na, mnou veľmi obľúbené 90te roky v ktorých som sa narodil (1992). Síce si s nich pamätám žiaľbohu pramálo, ale milujem ich viac ako ktorékoľvek obdobie v histórií ľudstva. Ako vieme, v ekonomike, obchode a kultúre vždy prichádza raz za čas, vresp. v intervaloch, k recesií, kríze a nakoniec k vzostupu a vrcholu, tak to bolo podľa mňa v prípade 90tych rokov minulého storočia (vresp. 90-99). Od krízy v 20tych a 30tych rokoch v Amerike a následne na celom svete, sa podľa mňa ľudská civilizácia nemala lepšie. Po vojnách, konfliktoch zbrojení proti sebe a nervozite okolo komunistov a neuceleného sveta sa na prelome 80tych a 90tych rokov Európa vyčistila od komunistov, začala sa sceľovať, Amerika začala o to viac zarábať, a posiľňovať expanziou biznisu celý svet, Rusi začali žiť menej obmedzujúco a čiastočne sa otvorili okolitému svetu a toto všetko vyvrcholilo práve v 90tych rokoch.
Práve vtedy začali všetci zarábať kvôli otvorením možnostiam a voľnosti, hudobníci začali experimentovať a žánre, ktoré si dovtedy ani neškrtli si našli svoju cestu k fanúšikom a poslucháčom po celom svete, každej rasy aj vierovyznania podobne ako aj výtvarné umenie a kinematografia si mohli dovoliť zájsť aj do oveľa alternatívnejších a odvážnejších žánrov ako bolo zvykom v mainstreamových médiách.
Hovorím o modernom umení, odvážnej architektúre experimentujúcej s tvarmi, farbami a materiálmi, graffiti kultúre, ktorá sa rozmohla aj na Slovensko a takpovediac do všetkých končín sveta ruka v ruke s Hip-Hopom a tancom, ktorý sa dovtedy praktizoval iba na kartónových podložkách a s rádiom na pleci.
Ľudia na absolútnom rozkvete všetkého čo sa dá povedať či už technický prevrat počítač a internet alebo takpovediac vo všetkom od módy pestrofarebných šušťákovích outfitov, šiltoviek a bielych tenisiek po medzinárodný obchod a stmeľovanie sveta jednotným jazykom Angličtina.
Čím sa dostávam k jadru veci, že neznášam to že si s 90tych rokov pamätám iba moje miniatúrne Nike tenisky, pogy, figúrky Batmana a track od Bobbyho Browna – 2 can play that game.
S odstupom času keď počúvam staré rapové nahrávky od interpretov ako Nas, De La Soul, Notorious B.I.G alebo 2paca či Dr. Dreho počujem v tom 90te roky. Cítim ich lebo tieto veci vyslovene dýchajú nostalgiou. Nič s toho som nepočul do roku 2005 dokým som nedostal internet čo sa nespúšťal 5 minút a neúčtoval za každé pripojenie 10 korún. Postupne sa začínam vyžívať v tom že hľadám staré albumy a nahrávky, ktoré si pamätám s rádia čo nám hralo v Honde Civic každý deň keď ma otec vozil do školy a čo si matne pamätám s relácie Deka s Jopom. Keď sa nad tým zamyslím tak to obdobie muselo byť absolútne očarujúce pre ľudí v mojom veku, prvé graffiti spreje pôvodne určené na autá alebo farba (súdiac podľa veľkého znaku Wu-Tang Clan na ihrisku Sedmokráskova v Ružinove), prvé kazety so zahraničnou hudbou, ktorá musela znieť tak exoticky a zaujímavo, ako teraz už asi nič. Toľko inovácie a toľko, pre dovtedy železnou oponou ohraničeného človeka, nových vecí v absolútnom vrchole, že mi je až smutno keď si pomyslím či už ja, alebo niekto s mojich rovesníkov, bude mať možnosť sledovať také prevraty. Prepuknutie Bratislavského nočného života na hudbu s Ameriky alebo prvé premietanie filmu Terminátor 2 : Vzbura strojov či to, že máme právo na to, vedieť (objektívne) čo sa vo svete deje, alebo to, že táto reforma je zlá alebo dobrá s úst nás ľudí v médiách ako tlač, rádio televízia alebo práve blog.
Dúfam, že keď kríza pominie, tak sa môžeme tešiť na ďalšiu expanziu voľnosti, tvorivosti, kultúry a rozmachu ako to bolo v the 90s. Beztak sa 90te roky u mňa zapisujú nezmyteľným perom ako najlepšie obdobie môjho života ako nezabudnuteľné obdobie aj keď si s neho pamätám tak málo. .
(v štýle 90s) Peace Out!
(gram. edit)
