. . Dnes by som ale v tejto pozdnej hodine, chcel rozobrať problematiku mladých Bratislavčanov o tom čo vlastne naša generácia dosiahne a dosiahnuť chce. Je medzi tým diametrálny rozdiel. Delíme sa totiž na tri skupiny, ktoré so sebou ale nemajú absolútne nič spoločné. Sú ľudia ako ja, ľudia, ktorý presne vedia čo chcú robiť a ako to dosiahnuť. Ľudia, ktorí prítomnosť neriešia do takej miery ako budúcnosť a pristupujú k svojej budúcnosti viac ako zodpovedne. Tyranizujú sa v mladom veku myšlienkami o zodpovednostiach k príjmačkám na vysoké školy, maturitám a všeobecne k tomu čo vlastne s nás bude. V relatívne mladom veku sa už učia ako chodia veci ako daňové priznania alebo získavanie práce a je im jedno, že mladosť v pravom slova zmysle im uteká medzi prstami ako zrnká piesku. Veci čo by mali mladí ľudia v mojom veku robiť ako neriešenie čo bude a žitie pre moment neprichádza v tejto dobe do úvahy.
Potom tu máme druhú skupinu ľudí, tých ktorý budúcnosť riešiť nemusia. Poväčšine sú to športovci alebo bohatí synovia a dcéry zbohatlíckych takzvaných podnikateľov. Jedno samozrejme nemusí vylučovať druhé a aj takýto ľudia sa môžu stavať k veciam zodpovedne, ale povedzme si pravdu, je ich menej ako nedopitých fliaš po žúre. Nemusieť riešiť veci ako práca alebo budúce vzdelanie musí byť úžasný pocit, ale myslím si, že raz sa to všetko ukáže a po konečnom vyhodnotení sa príde na to, kto má aké hodnoty a kto sa ako stavia k veciam. Byť vychovávaný k zodpovednosti je síce super, ale nebyť ňou na každom rohu tlačený a proste neriešiť má tiež svoje výhody, čo si budeme hovoriť.
Tretia skupina sú tí, ktorý majú zo života punk a skrátka neriešia. Maturita ešte daľeko, však ani nie pol roka je nič, otázka vysokej školy, výberu a príjmačiek je taktiež ignorovaná a veď, bude ako bude. State of mind týchto ľudí je naozaj závideniahodná. Títo ľudia sú poväčinov hudobníci, skejtery alebo bajkery ale aj umelci, či už pouličný alebo domáci. Volnomyšlienkárstvo je spájané s všetkými menovanými činnosťami, ale všetko má svoje hranice. Neriešenie a ignorácia je niekedy ale požehnaním. Každý nejako prežije aj bez vysokej školy a nezmaturuje iba úplný idiot, čiže s toho vyplíva, že si títo ľudia užijú najlepšie roky svojho života žitím ho naplno, žitím pre dnešný deň. . .
Ja toto napríklad nedokážem. Samozrejme nie som najzodpovednejší tvor pod slnkom. Víkendy si poväčšine nepamätám a školskú tašku otvorím iba aby som si do nej dal desiatu, ale už od malička som nad budúcnosťou rozmýšľal vážnejšie ako ostatní.
Úprimná závisť z mojej strany je preto naozaj oprávnená a bohémsky život bez zajtrajška môže byť naozaj skvelý. Zaujímavé na tomto celom je ale to, že Travisovi Barkerovi otec hovorieval, že to že bude hrať na bicie v garáži ho neužíví tak isto ako Žigmundovi Pálfymu hovorievali učitelia, že to s tým hokejom daleko nedotiahne a aha. A teraz treba byť motivovaný alebo sa spoliehať na náhodu? Najlepšie je mať sen, ale tak isto aj plán B. Akýsi záložný padák, keby náhodou . .
