Ráno o siedmej mi Azrael a Jonatán odchádzajú a ostávam sám. Mal som v sebe rôzne pocity, z ktorých najsilnejšia bola únava – spánok do druhej poobede. Aby som nezabudol – pri príchode sme si všimli, že od 22. je zatvorené Zakázané mesto pre verejnosť, kvôli oslavám oslobodenia Číny z pod okupácie Japonskom. Nahnevá..
Pome nazad – sú dve poobede a ja som si pri príchode zabudol vybrať chechtáky – som chudobnejší ako kostolná myš. Ide sa do banky. V spleti slumom podobných uličiek sa týči jedna dvojposchodová stavba – banka. Dnu je niečo ako „customer information“ alebo takô dačo napísané anglicky, prídem sa spýtať na kurz... chyba. Všetci sú stratení a 10 minút riešia čo môžem chcieť. A to aj s tým, že im jedna zákazníčka s krásnou angličtinou preloží moju žiadosť. Ale ok, prachy by boli.
Idem si nakúpiť. Cestou popri hlavnej ceste, za mierneho popŕchania, po 15 minútach prichádzam k hypermarketu. Je to pecka, najdete tam kadečo a to kadečo má ešte aj zaujímavý marketing. Predstavte si, že máte pri jogurtoch tetu s mikrofónom a repráčikom, čo sa snaží prilákať Vás svojou ponukou. Predstavili ste si? Ok, teraz k tomu pridajte o 2 metre ďalej stojacu tetu, čo sa snaží predať Vám jogurtové nápoje...máte? Dobre, teraz si prihodíme mäsiara, cukrovinkárku, vajíčkarku, neviem-ani-za-nič-čo-to-vlastne predavača, no a tróni tomu predavač cukru pri samostatnom šuflíku, kde je cukor len tak na kopu nasypaný (je tam aj lopatka na nabranie). Takáto symfónia prekrikovania nádherne vypĺňa priestor. Skrátim to – mám už nakúpené, idem na hostel.
Na hostely sa dozvedám, že by som nemal chodiť po vonku, keď prší. Lebo výbuchy z pred dvoch týždňov v prístave v Tian Jin-e. Ak neviete o čom, tak viac tuto. No a dôsledok je, že ani miestnym neradia vychádzať von v čase, keď prší. Eh, oprava – zakazujú im to. Dôvod – kyanid v dažďových kvapkách.
Nechcel som si dávať kyanidovú kúru a tak som šiel do sprchy.. Poteší. Na druhej strane – dalo mi to priestor na rozplánovanie najbližších dní a že program bol perný! Tam sa však dostanem.
Večer – keď už nepršalo, som šiel iba tak na prechádzku k neďalekým jazerám. Prechádzka opäť pomedzi staré domčeky, čo presne kopírovali spôsob života opísaný v tomto dokumente. Krásne vidieť ako ľudia žijú riadny kus života na ulici – pred svojim piďi barákom. Myslím to vážne, krásne pozerať sa ako hrajú stolné hry, bavia sa, deti sa hrajú a kývajú Vám, proste pecka :)
Pri jazerách je šialený lomoz, živo, stále veľa ľudí. Nepíšem „bola“, ale „je“ nakoľko som sa dopočul, že to je doslova permanentný stav. Nesťažujem si, zažívam zaujímavý kolorit, podobný vinobraniu, avšak bez opitých ľudí. Je tu neúrekom párikov, skupiniek ľudí, umelcov (rezbári, maliari, hudobníci,...), pouličných predavačov,... jednoducho - pekne a živo.
Vraciam sa opäť cez malé bočné uličky a zisťujem, že nepríjemný puch tu skutočne vedia priviesť skoro k dokonalosti. Po príchode na hostel si dávam pivko – miestne. Zakecávam sa so spolubývajúcim, čo je maník, ktorý 4 mesiace cestuje domov – do Hong Kongu. Ide z Londína a pár mesiacov stopoval po Európe a zvyšok, čo nevedel odstopovať, dáva vlakmi.
Isto si pamätáte, ako Vám rodičia vraveli, že nemáte chytať kábel, čo padol na zem (tie elektrické), no, tak tu to máte ťažké. Niekedy je treba dávať si pozor aby ste oň nezavadili hlavou pri prechádzke po chodníku.
Je ešte jedna zvláštnosť, čo je veľmi blízka miestnemu ľudu – chrchlanie. Doma sem tam vidíte ako si niekto poriadne vytiahne mrmel z dutín a potom si skvostne odpľuje na zem. V Číne je to niečo ako národný prebor. Vidieť chlapíka čo si odpľuje a nie je s tým spokojný, tak ešte dopľuje tak zo tri razy je normálka. Tetušku v kostýmčeku čo to vytiahne až z päty a potom fľusne ako wannabe grázel z 3.A na základke – to chce tréning a odhodlanie. Miestni ho majú, pľujú všade, okrem vnútra metra. Ale k metru sa ešte dostaneme. Končím deň 2.
Pondelok (deň 3)
Včera som si zaplatil výlet na veľký čínsky múr tm. Mal ma odvoz čakať o šiestej. Mal. Nikde ma nik nečakal. Povedali mi, aby som šiel na koniec ulice a čakal tam, no nič sa neudialo ešte vyše 20 minút, iba to vyzeralo presne ako miesto, kde Vám ukradnú obličku.
Potom došiel autobus a následne sme stáli ešte na viacerých miestach, aby sme sa pekne nazbierali. Nazbieralo sa nás o jednoho viac ako bolo miest na sedenie. Pričom počas sedenia sme mali menej miesta ako v ryanairy. No to netrvalo dlho, lebo malé busy sa zbierali na jeden väčší, ktorým sme cestovali z Pekingu.
Cesta bola zaujímavá. Napríklad vonkajší diaľničný okruh okolo mesta, kde na jednej strane vidíte ohromné množstvo vežiakov a na druhej strane ovce a kravy pasúce sa na neobrábanej pôde. Teta sprievodkyňa, čo sa nám snaží povedať, ako úžasná je história skrz poviedky, ktoré vie ledva preložiť do angličtiny. Okolo nás sa v diaľke rysovali hory a bol to skutočne utešený pohľad. Mimo to sme prechádzali cez mosty ponad vyprahnuté korytá riek aj o šírke Dunaju (v Bratislave) kde namiesto vody bol krásne zelený trávnik pretínajúci krajinu.
Počas cesty som si uvedomil, že je 24. 8. A teda už iba 4 mesiace do Vianoc! :) Mimo to, po vystúpení z autobusu bolo cítiť doteraz najlepší vzduch od príchodu. Na múr sme vyrazili pešo a pekne stŕmo do kopcov – vybral som si výlet k najstrmšej časti (Jinshaling), kam sa dalo. Preto sme mali minimum iných turistov a ako bonus aj kondička sem tam dostala zabrať.
Náramné výhľady a múr siahajúci po úpätí hôr až do nevidím. Šialená stavba. No a po prechádzke nasledoval obed! Kde som sa dozvedel, že jeden chalan požiadal svoju priateľku o ruku... boli veselí... kto vie ako by celá táto situácia pri obede vyzerala, keby to tá baba odmietla.
Cestou z múru sme už v Pekingu ostali trčať v zápche a tak sme sa rozhodli hromadne zobrať metro. Tu som začul ľudí z môjho hostelu (belgickú rodinku), ako sa bavia, že pôjdu do letného paláca a tak som sa privtieral. Teda, ja som ponúkol spoločnosť a oni si ma radi adoptovali.
Miesto to je prekrásne! Samotný palác je ako pagoda skrížená s väčšou pagodou a záhradou. Majú krásne jazierko, pri ktorom sú fešné západy slnka a chodník naprieč jazierkom lemovaný vŕbami a marhuľovými stromami. Prechádzka tade mi pripadala ako kráčanie zaváraninou – PERFEKTNÉ! Voňalo to rozprávkovo.
Cestou nazad na hostel som šiel metrom – čo som dovtedy neurobil. Snažiac sa vyhútať v mape, kade mám pokračovať, som prechádzal na zelenú cez prechod. V tom si uvedomím, že sa na mňa plnou rýchlosťou valí autobus. Ustupujem mu z cesty a rozhadzujem ruky do vzduchu, že či mu ne... ...hrabe. On nechápe čo sa to deje – veď má autobus, je veľký, môže ma prejsť, mám si dávať pozor, čo že má červenú..
Prichádzam na hostel, spokojne unavený a zisťujem, že som si zabudol včera v sprchách sprcháč, na ktorý sa mi niekto ulakomil... dlho mi vydržal :-/
Píšem tieto riadky cestou z Maastrichtu a nedá mi – mal som včera tak mega večeru!! Reštika – all you can eat. Ponúkali taliansku, francúzsku, japonskú a čínsku kuchyňu. Takže stejčíky, more banánovej zmrzky, mušle rôznych druhov, smoothie, pivká (holandské a belgické), banánové sushi!!!, šaláty, dezerty,.... bol problém odkotúľať sa :)
