deň 10-11-12 (pondelok 31.8.15 – utorok 1.9.15 – streda 2.9.15)
Deň desiaty - pondelok
Opäť raz tá túžobná predstava, že idete objavovať (veď tam vonku je park o akom ani nechyrovať v našich končinách!). Budík máme s babami na siedmu. Vstávam iba ja. Pohrám sa na mobile a idem zasa spať.. veď ich v tom nenechám :)
O pol jedenástej vytrepanie z postele.. predsa, včera bolo cestovanie a trmácianie sa. V sprche ide široké spektrum teploty vody od ľadovej až po mrazivú. Vyrazili sme – dnes na lanovku.
Okolie nám dáva výhľady aké teraz sediac na gauči sám sebe závidím. Po vystúpení z vajíčka podobnému tomu na Chopku (hoc bez držiaka na lyže a dosky) sa posúvame k vyhliadkovej plošine na jednom zo skalísk. Tu je riadna tlačenica po jedinej cestičke vedúcej k vrcholu, tak rozumne ideme inde ako jednoliaty dav.
Avšak pútajú celkom dosť pozornosti si nás už čoskoro nájdu hlúčiky miestnych turistov a zahatia nám fotky svojimi zjavmi. Preto volíme možnosť potlačiť sa s davom na vrchol. Reku, výhľad to bol pekný, len všade bolo veľa miestnych a bol problém dostať sa dole. Liezlo sa iba jednou cestou a nemáte ako vysvetliť tej ľudskej stonožke, že chcete ísť dolu... až po okríknutí sa uvedomili, že by mohli biele tváre pustiť aj smerom dole.
Motkali sme sa po horách a jedna vec je tu veľmi nepríjemná – cestičky sú preplnené starými smradľavými... je to taký kyslastý puch. Ale brázdime kopčoky a dostáva sa nám niekedy aj výhľad aký by sme si nepriali. Napríklad sochy z Avatara hnusná natoľko, že aj môj telefón sa urazil a nechcel ten hnus vyfotiť (ale srdcu neporučíš a miestni sa s tým gýčom fotia radi). Ďalšou krásou sú fotošopované fotky.. (nižšie) .. a ozaj! Keď už spomínam Avatara. Vo filme išli vodopády dolu zo skál. Tu sme našli podobný, len bol do slova a do písmena šťankový – idúci zo záchodov, zurčiaci pomedzi skali, aby padal desiatky metrov do prázdna.
Dalo to námahu, alebo skôr šťastie, no našli sme lavičku s peckovým výhľadom a dlho sme tam boli sami – vyše päť minút, ba hádam aj 15 (s pár vyrušeniami). Tu sme to zapikovali tak, že Azrael aj zdriemol a ja som si počítal v prostredí s čistým vzduchom (rozdiel oproti Xianu).
Schádzajúc pešo z kopcov vidíme tony odpadu, ktorý miestni turisti nechávajú všade navôkol. Za toto by som ich postavil do rady a nechal fackať, až kým by sa nečervenali viac ako prezretá rajčina. Ale vážne, idete nádhernou prírodou a vidíte odrazu toto?!
Dnes som si povedal, že skúsim miestne veci. Začal som parenými buchtami predávanými v bambusovom liste. V ceste boli zapracované lístky čaju a plnka bola medovo orechová. Nebolo to presladlé, ale skutočne svieže a dobré. Druhým jedlom boli spražené pampúchy s mäsovo kapustovou plnkou. Tu som si vravel, že isto niečo, čo sa tak dlho kúpalo v žeravom oleji nemôže uškodiť (všetky baktérie budú po smrti), či som sa mýlil opíšem v ďalšom dni.
Nakoniec sme večer otvorili dvojdeckovú fľaštičku miestneho špiritusu. Chuť sme museli na niekoľko razy odborne rozoberať a vzišlo z toho nasledovné: „Hašlerkovo-rumoidno-borovičkovo-líči-hrušková alko sranda s príchuťou komunistickej tutti-frutti zubnej pasty a saloniek s pelendrekom (islandsko-fínskym)“. A nie, nedopili sme to..
Deň jedenásty – utorok
Vstávanie o štvrtej, lebo teplo a žiaden kyslík v miestnosti, tak som na chvíľu vyvetral (alebo sa mi to aspoň zdalo?).
Chystanie sa do parku a vtom to prišlo. V hesle ako pre čierny piatok „everything must go“ som trávil ..teda .. dotrávil chvíle na záchode.
Je to uchvacujúci pocit, keď si dáte živočíšne uhlie, Bcomplex, espumisan, smektu, probiotiká a ... príde zasa prietrž. Ležanie v posteli celý deň, kedy sa snažíte udržať v sebe tri dúšky vody. Prievany ešte aj tak nasledovali...
Tu na hosteloch sme mali vždy problém s internetom – jak bolo pripojených veľa ľudí, tak skype blbol a keď bolo priveľa, tak ste neposlali ani písmenko cez Messenger. Teraz, keď všetci boli v parku, som si mohol s mojou super priateľkou zatelefonovať a povyprávať sa... napríklad o tom, že by nevedela ako mi variť (lebo moja diéta).
K večeru sa preberám, baby prišli a doniesli minibanány – skutočná spása! Druhý chod predstavujú ďalšie tabletky – opäť živočíšne uhlie, Bcomplex a smekta, ku ktorým prihadzujem ibalgin a endiex. Už je lepšie..
Za túto „srandu“ viním olej v ktorom smažili pampúchy zo včera. Olej vysoko v kopcoch.. smažia tam dačo celý deň... isto ho nemenia.. ak raz do mesiaca, aj za to by som mohol byť rád... kks a ja to zožerem, no tak mi treba.
Dievčatá riešili s Wendy letenky. Jonatán si môže teraz napísať nový jazyk do životopisu - Ingriši.. Vec čo by sa dala vyriešiť s niekym kto rozumie za 20 minút trvala s touto tetou 4 hodiny.. obdiv a nekonečná vďaka!
Deň dvanásty – streda
Dnes cestujeme. Opäť sme sa teda rozhodli skoro – pred siedmou, lebo domáca (Wendy) dievčatám povedala, že cez deň sú šialené zápchy v meste. Avšak nevedela sa vysomáriť a tak sme čakali.. No ako kompenzáciu sme dostali langoše a k nim sladké sójové mlieko – skutočne dobrá kombinácia! A aj môj žalúdok sa s tým kamarátil.
Neskôr sa nám podarilo vyraziť, ale čakali sme dlhšie ako boli očakávania. Viezli sme aj jedno ďalšie dievča, na ňu sa čakalo. Ale tak, už cestujeme. Zrazu čakáme a pomaly obchádzame nehodu. Auto vs cyklista na skútri. Chlap leží na zemi a okolo neho hlúčik ľudí s vášňou rozpráva a niektorí sa smejú. Jeden si to celé fotil, kým chlapa na zemi skrúcalo v krvi. Viacerí iba prišli prehodili slovo a potom na svojom skútri pokračovali ďalej. Rýchla zvedavá (ne)pomoc.
Na letisko sme dorazili o desiatej, čo sa oplatí, keď máte odlet o 15:20... Hold Wendy chcela ísť s kamarátkou na nákupy a využila, že niekto platí cestu.
Späť k letisku – prvé letisko horšie ako to v BA!! No dobre, žartujem, tak tretie po Tegel-i a Beauvais. A hoc púšťajú na tabuli hlásenia aj v angličtine, tak ak je akékoľvek meškanie, zdôvodnenie je iba v čínštine. Našťastie nám to nemešká.
Čakajúc si hľadáme rôzne kratochvíle, ako obzeranie obchodov a prechádzanie po tých 300m štvorcových, čo máme k dispozícii. Je to tam tak veselé a rušné, že teta od mašinky na balenie batožiny do igelitu spí na vankúšiku pri knížke na svojom pultíku.
Túto trmu-vrmu, kde by sa fantasticky meditovalo, lebo počuť sadať prach, však dva razy preruší skupinka ľudí idúcich na kontrolu a smerom do lietadla. Z nastupujúcej skupinky je najvýraznejší jeden hádajúci sa pár, teda konkrétne žena s kadenciou ako z Argentínskej telenoveli.
Idem na WC. Opäť ma skriví. Je to tam tak mrte obštaté, ako keby všetko púšťali do rohu, alebo zámerne pred a všade okolo každej jednej mušle. Grc zažiť – varoval som Vás!
Sedíme v lietadle. Vrtuláčik maličký. 21 ľudí a z toho 4 bieli. Dajako sa to tu zturistnieva. Pristávame a toto je pohľad. Babička sa ponad vnúčika stojac s batohom na chrbte pozerá von oknom. Decká v nízkych polohách (kde už chytajú signál) textujú. Po dosadnutí na zem sa nečaká – všetci bažia schytiť svoju batožinu, ako keby ich to sexuálne uspokojovalo.
V príletovej hale je KFC – prepadáme pokušeniu. Ešte aj ten zakladateľ je na obrázku počínštený, aby mal črty blízke lokálnemu oku (hehehe). Neskôr sa nám na snažia v hale predať organizovaný výlet. Neúspešne. A aj keď sedíme v autobuse si nedajú pokoj. Opäť predávajú výlety, ale iba miestnym – teta predavačka zrejme nevie anglicky.
Vchádzame do mesta, kde skaly vyrastajú z roviny aj pomedzi domy a cesta je hotová avenue s udržiavaným parčíkom v strede medzi pruhmi s odlišnými smermi jazdy. Guilin žije z turizmu, cítiť to dosť. Po chvíli hľadania sme v hosteli a plánujúc ďalší deň popíjame pivko.
