Od decembra som začal trojmesačnú pracovnú cestu v zahraničí, počas ktorej som dostal možnosť navštíviť rodinu na dva týždne počas sviatkov. Okrem vianočného zhonu a seriózneho jet lag-u (+ opice) som mal radosť, že môžem tráviť tieto dni s blízkymi. Po návšteve starých rodičov sa to však začalo.
Čakám v TT na vlak. Novo zrekonštruovaná stanica, jeden z čakajúcich si sem tam odflusne na dlážku. Nejde pritom o bezdomovca vyhrievajúceho sa v útrobách, kým ho polícia nevyvedie. Išlo proste o človeka po štyridsiatke, ktorý si neváži svoje okolie. No dobre.. ľudia sú rôzni.
Silvestrujem v Ba a prespávam, ráno nasleduje cesta do Pk. Kráčam na autobus z Kramárov a pri bývalej Intergalaktickej oblude zbadám voľne pobiehajúceho staršieho zlatého retrívera – stratený poplašený, zrejme z všetkých petárd predchádzajúceho večera.
Volám na políciu, samozrejme ma odkážu na miestnu políciu. Zodvihne ma milý policajt a zjavne mi chce pomôcť, no nemá ako. Vraj aj keby zavolajú na Slobodu zvierat, tak nik nepríde, pokiaľ pes nie je priviazaný – nechcú ho naháňať. Snažím sa zmocniť tohto bremena a nasledujúcich 20 minút sa pokúšam priblížiť. Bezúspešne. Aspoň sa mi ho darí odohnať od tej 5 (či koľko) prúdovej križovatky (kde už sa môže jazdiť 70tkou) k Ministerstvu školstva, kde ho nechávam ňuchať v tráve a dúfam, že ho majitelia hľadajú.
Nestíham bus, na ktorý som chcel ísť, takže mi ostáva čakať hodinu na stanici. Do desiatich minút je pri mne prvá duša snažiaca sa vyprosiť dajake drobné. V priebehu ďalších desiatich minút je tu ďalšia. Starší pán, čo začína svoj príbeh o tom ako sa snaží dostať za prácou, že má dačo isté pri NM, len tam docestovať. Prerušujem ho v začiatku vyprávania, tento príbeh som už počul. V októbri. S pochopením konštatuje, že aj on sa musí dajako dostať k peniazom. Toto je jeho „show“ za ktorú sa mu platí.. bol by dobrý herec.
Po sviatkoch idem do práce, vybaviť dajake papierovačky. Opäť cestujem do Pk, opäť vlakom. Stojím v hlavnej stanici v hale a z ničoho nič, sa meter za mnou stojaci bezdomovec, rozhodne močiť na dlážku medzi ľudí. Riadne pohoršený predýchavam toto blízke stretnutie a idem domov.
A ako čerešnička na torte v posledný deň pred odchodom, pri ceste cez parčík, ma osloví vysokým hlasom mládenec, že či nemám cigaretu. Odpovedám, že som nefajčiar. Pýta sa či ma môže vyfajčiť. Odmietam. Pýta sa či sa môže dotknúť. Odmietam. Je zvedavý, akého mám dlhého. Nechávam si to pre seba. Sklamaný odchádza o kus ďalej a skúša niečo na bezkrkého pána venčiaceho titerného chlpáča.
Ten sa na chalana pozerá s očami v ktorých by ste našli všetky pocity okrem pochopenia a obchádza ho dvojmetrovým oblúkom a pes detto.
Dva týždne na Slovensku. Moja rodná hruda..
P.s.: Tieto riadky píšem zaseknutý na Ganderskom medzinárodnom letisku (Newfoundland, Kanada) neďaleko mesta Hate bay.. príznačné.
