Vchádzali sme z diaľnice D2 do Bratislavy v smere od Malaciek a po obmedzení rýchlosti sa na nás z ničoho nič z obrovskej navigačnej tabule vyškerila vysvietená stovka. Na rozdiel od niektorých neznalých sme ďalej spomaľovali, pretože sme vedeli, že o 50 m ďalej je štyridsiatka a cestári zas testujú svoje systémy. Na jednej z najdôležitejších diaľnic krajiny v plnej prevádzke popoludní.
To však bola malina oproti tomu, čo nás čakalo na zjazde do novovybudovaného podjazdu v smere na centrum mesta. V zákrute, kde sa cesta lomí prudšie vpravo zrazu začal prudko brzdiť nielen kamión idúci v pravom pruhu, ale aj červené auto pred nami v ľavom. Kamión prudko vybočil na krajnicu, auto pred nami sa však tiež tlačilo tiež vpravo. Od toho, aby si s kamiónom obšľahali bok ich delilo len niekoľko centimetrov.
Auto pred nami ostalo po prudkom brzdení stáť a my sme sa čoskoro prestali čudovať prečo.
V tom najmenej prehľadnom úseku zákruty totiž cestári len tak mírnix-dírnix naváľali prenosné stĺpiky a zúžili dvojprúdový úsek diaľnice do jedného pruhu. Bez akejkoľvek dopravnej značky, ktorá by na obmedzenie upozornila. Na jednej z najdôležitejších diaľnic krajiny v plnej prevádzke popoludní.
Keď sme sa opäť rozbehli, zablokoval som pravý pruh, aby sme sa mohli obaja zaradiť a pokračovať v jazde v kolóne bezohľadných šoférov, ktorí by nás možno medzi seba tak skoro nepustili. Šofér pred nami sa mi poďakoval za pochopenie smerovkami a obaja sme tak trochu vydýchavali malér, ktorý bol na krajíčku. Chlapík by si bol rozbil auto a ja som dal brzdám tiež dobre zabrať.
Keď sme prišli do kancelárie, stále ma to žralo. Ako je možné, že si na diaľnici môže kdejaký truľko len tak naskladať značenie, ktoré ohrozuje životy? Zavolal som správcovi diaľnice, na infolinku Národnej diaľničnej spoločnosti. Dispečer mi oznámil, že stavbu ešte neprebrali a za dopravné značenie zodpovedá stavebník. A mám sa vraj obrátiť na dopravnú políciu. Zároveň ma požiadal o zhovievavosť, veď v úseku sa predsa stavia. Lenže mňa to nezaujíma, či sa tam stavia alebo obeduje, na diaľnici ktosi s vymytým mozgom ohrozuje ľudí a ich autá. Našiel som si číslo na dopravnú políciu. Volám. Zvoní, zvoní, zvoní... Nik tam nie je, oznamuje mi po niekoľkominútovom vyzváňaní operátorka polície. Vysvetľujem jej naliehavosť situácie. Prepája ma na sekretariát dopravnej polície. Ochotná slečna mi vysvetľuje, že takéto problémy rieši dopravný inžinier a ten tam nie je, pretože sa presťahoval. A mám si vraj zistiť číslo na krajské riaditeľstvo a zavolať tam. Tu sa príbeh končí. Celému problému som venoval viac ako desať minút času a volal som s ľuďmi, ktorých by tieto veci mali zaujímať, no mali ich na saláme. Stratil som trpezlivosť a nervy, číslo na krajské riaditeľstvo som od jedu ani nehľadal. Dúfam, že tí, čo tade včera jazdili ubrzdili a ostali celí aj so svojimi autami.
Čosi iné prajem tým, ktorí celý problém spôsobili. Mohli by si kusnúť do volantu, aby sa naučili svoju robotu robiť poriadne a neohrozovať životy iných.
