Na živnosť som prešiel v roku 2002. Vybral som si paušálne platby dane, jedinú pozitívnu vec v celom daňovom systéme Slovenskej republiky. Čo na tom, že mi vtedy nejaký premúdrelý úradník prikázal, čo presne mám robiť, aby som mohol paušál dane zaplatiť.
Po celých päť rokov som teda evidoval vystavené faktúry a k 31. marcu nasledujúceho roka som podával daňové priznanie. Potom som si ešte musel vystáť nekonečný rad v Sociálnej poisťovni, aby ma neochotný štátny úradník láskavo zapísal do svojho zoznamu a vymeral mi mesačné výpalné, ktoré som po celých päť rokov pravidelne odvádzal. Rovnaký proces, len o čosi kratší, som absolvoval vo svojej zdravotnej poisťovni.
Potom som si musel strážiť, kedy vlastne aké poistné platím a kedy si mám vypočítať tú-ktorú výšku mesačnej platby podľa vymeriavacieho základu. Každý rok sa vymeriavací základ menil a ja som celý nervózny na poslednú chvíľu evidoval zmeny a menil trvalé platobné príkazy v banke.
Prišli voľby a politici po každej zmene bundy cítili potrebu meniť daňový a sociálny systém. Každá zmena v politike sa ma v praxi dotkla v podobe zmeny spôsobu výpočtu odvodov. A zasa som si musel strážiť, ktorý mesiac mám zmeniť platobný príkaz.
Potom Ministerstvo financií zaviedlo s veľkým haló štátnu pokladnicu. Pre mňa to znamenalo stráviť hodiny pri obsadených telefónoch, aby som napokon musel osobne navštíviť daňový úrad, sociálnu a zdravotnú poisťovňu, kde som si osobne zisťoval, kam dočerta mám svoje odvody posielať. V zdravotnej poisťovni ma trikrát poslali preč, pretože to jednoducho ešte mesiac pred zmenou nevedeli.
Ani to nestačilo – politici so silným sociálnym cítením vymysleli ročné zúčtovanie odvodov, aby si náhodou živnostníci, ktorých zdierajú z kože nenechali ani pár korún na nedoplatkoch. Pre mňa to znamenalo, že bolo potrebné počítať, koľko som kam zaplatil a koľko tým nenažraným inštitúciám ešte dlžím. A, samozrejme, vyplniť a podať tlačivo a opäť si strážiť údaje, kedy a kam mám peniaze poslať.
Menilo sa mi DIČ. dostal som k nemu parádnu kartičku, ktorú mám netuším kde, lebo som ju ešte ani raz nepotreboval.
Čerešničkou na torte sú daňové preddavky, ktoré musíte platiť, ak dosiahnete stanovený obrat. V praxi to znamená, že každé tri mesiace si musíte ustrážiť termín, aby ste daňovému úradu poslali vopred dane, ktoré ste si, samozrejme, museli sami vypočítať. Čo na tom, že tento rok zarábate polovicu toho, čo minulý. Štát vám preplatok vráti. O rok, po ďalšom daňovom priznaní plus dvoch mesiacoch, ktoré na vrátanie peňazí má.
Štátu nestačilo, že nevymýšľam kulehy, nefalšujem cesťáky, nevybavujem si po kamarátoch kadejaké náklady, aby som ofajal daňový úrad. Štátu nestačí to, aby sa živnostník staral predovšetkým o svoj biznis, z ktorého má zisk a z toho zisku platí dane. Štát nepotrebuje uľahčiť život ľuďom, ktorí zo svojich príjmov platia čistých 19 percent, naopak, cielene im ho strpčuje neustálymi zmenami daňového a odvodového systému. Štát buzeruje, otravuje, kladie prekážky a neustále mení pravidlá hry.
S takým prístupom si moju živnosť môže strčiť zadnice. Som úprimne rád, že všetku túto buzeráciu bude za mňa znášať personalistka a ja budem opäť hlúpučký zamestnanec, ktorý raz do roka podpíše vyplnené tlačivká. Čo na tom, že ako zamestnanec s najväčšou pravdepodobnosťou prinesiem štátu menej ako živnostník. Uľaví sa tým mne, no predovšetkým mojej žene, ktorá mi po celé roky trpezlivo vypĺňala daňové priznania, ktoré by som sám v živote nezvládol podať, sledovala všetky zmeny v daňovom a odvodovom systéme, ktoré by som dodnes nezaregistroval.
Okúsil som si podnikanie na vlastnej koži a je to príšerná otrava. Tým jedom je, ako inak, štát.
