Po rôznych predoperačných vyšetreniach, v rámci ktorých som si spravil turné po viacerých lekároch – špecialistoch som konečne absolvoval vstupný rozhovor s lekárom z nemocnice. Bol slušný, vecný a prívetivý, aká zmena! Dohodli sme si termín nástupu do nemocnice u Milosrdných, ktorú som si pamätal ako zapľuvanú chodbu s rozpadajúcimi sa ordináciami ešte kedysi z 80. rokov. Lekár termín nástupu prispôsobil môjmu programu a potrebám, aký šok!
Nastúpil som do modernej a krásne zrekonštruovanej nemocnice. A od prvej do poslednej chvíle som si nestačil dvíhať padnutú sánku.
Prístup lekárov bol úžasný – od prijímacieho pohovoru, cez hospitalizáciu, veľmi slušne zvládnutú operáciu (z pohľadu mňa – pacienta, ktorý netrpel ani o minútu dlhšie, než to bolo potrebné) po prepustenie domov.
Lekári s každým pacientom v mojom okolí jednali mimoriadne prívetivo a slušne, hovorili s ním o všetkých podrobnostiach, odpovedali bez povyšovania a mudrovania na každú otázku.
Až rozprávkovo úžasné boli sestričky, bez výnimky každá jedna! Usmievali sa, aj keď nemuseli, s mimoriadnou trpezlivosťou sa starali aj o nás, po operácii bezvládnych, boli až neskutočne ochotné a vždy dobre naladené. Každý pacient mal vlastný komunikátor, ktorým si sestričku privolal kedykoľvek, i v noci. Nik nemusel bliakať do bezvedomia, keď sa chcel dovolať pomoci, ako v nemenovanej bratislavskej nemocnici v minulosti. Ani jediný raz som nezaregistroval neochotu prísť, či pomôcť. Pri každej jednej návšteve izby si sestričky neodpustili milú poznámočku, slovko, na adresu ležiacich (a je jasné, že my sme im to opätovali :). Len ten ich príjemný a usmiaty zjav nás liečil rýchlejšie ako injekcie od bolesti.
Prekvapil ma aj štandard na izbách – žiadne veľké oči a túžba nacvakať do izby čo najviac pacientov. Na izbe sme boli maximálne traja, každý sme mali svoj dostatočne veľký životný priestor. A televízor.
Šoklo ma aj to, že na izbe bola každý deň upratovačka, ktorá ju neprebehla jednou handrou, ako v iných nemocniciach, ale poctivo na viac krát vyumývala.
Ďalším prekvapením bola nemocničná strava. Vzhľadom k diéte, ktorú som mal, sa síce nemohla zrovnávať s dobrotami v bufete, ale jedlo bolo voňavé, chutné a bolo ho dosť. Ku koncu pobytu som si užil aj varené hovädzie, či poctivú domácu žemľovku s tvarohom a jablkami. Po celý deň sme mali navarený čaj, ktorý nám sestričky nosili priamo na izbu. A keď sa večer minul, ochotne sa vždy ponúkli, že nám navaria čerstvý.
Viete, človeka navyknutého na zlozvyky zo socializmu (a to nie som vôbec starý!) takýto prístup ešte stále prekvapuje. Moja dcéra – dúfam – už taká prekvapená nebude a slušné a milé správanie ľudí okolo seba bude brať ako samozrejmosť.
Veľmi ma teší, že už aj na Slovensku fungujú nemocnice, ktoré službu pacientovi nemajú deklarovanú len v prípise riaditeľa v rámčeku na stene. Veľmi ma teší, že vedenie nemocnice u Milosrdných dokázalo vyskladať chirurgické oddelenie (a nepochybne aj iné oddelenia, s ktorými však nemám osobnú skúsenosť) z ľudí, ktorí k svojej práci dokážu pridať pochopenie, slušnosť, trpezlivosť a milé správanie. A že títo ľudia tieto atribúty prijali ako samozrejmosť, súčasť svojej každodennej práce.
Ak si vyberáte nemocnicu, v ktorej vás čaká chirurgický zákrok, s najlepším vedomím a svedomím vám odporúčam nemocnicu u Milosrdných v Bratislave. Škoda len, že sa nerobia exkurzie pre personál iných nemocníc, s ktorými máte zlé skúsenosti vy, alebo ktosi z vašej rodiny. Možno by lekári a sestričky zistili, že slušné správanie, úsmev, trpezlivosť a ústretovosť až tak veľmi nebolia.
A keď tento príspevok číta niekto z oddelenia MUDr. Schnorrera, ešte raz ďakujem. Robíte dobrú prácu a to sa dnes veľmi cení.
