Potom konečne vybudovali ďalšie dva pruhy. Tempo robotníkov zodpovedalo slovenským reáliám – ak ste sa zapozerali na tri týždne hotovú uzatvorenú cestu, bezpečne ste vleteli do jednej z jám na starej a mechanizmami rozmlátenej polovici.
Roboši na ceste by sa dali zrátať na troch prstoch. Dôvod, prečo sa váhalo s urýchleným dokončením je mi dodnes záhadou. Potom dopravu presmerovali na novú cestu, týždne sa nič nedialo, kým sa napokon nezačala v komótnom tempe rekonštruovať stará rozbitá časť Prístavnej. To trvá dodnes – na ceste je x dní položený asfalt, namaľované čiary, funkčné semafory a denne vidím, stojac v zápche, zopár robotníkov, ktorí sa hrajkajú s obrubníkmi a prekladajú kopy štrku.
Samozrejme, reakcia magistrátu, prečo to tak dlho trvá musí mať ako obvykle racionálny základ. Reakcie typu „čakáme na kolaudáciu“, „dodávateľ zlyhal“ a podobné blablabla ma už dlho nezaujímajú. Keďže na magistráte nepracujú na svojom a ani to zo svojho neplatia, chápem, že tam nikomu žily netrhá, či mohla byť cesta v prevádzke o mesiac-dva-tri skôr. Iné by bolo, ak by si tí istí úradníci nechali rekonštruovať kúpeľňu v byte zo svojho.
Predpokladám, že za sklz mesiac-dva-tri by asi inak zjapali po stavbyvedúcom firmy, ktorá by im rekonštrukciu bytu vykonávala v rovnakom komótnom tempe, v akom sa rekonštruujú cesty v Bratislave.
