Prvým mestom nášho výletu do pádskej nížiny bola Parma. Možno preto, lebo na mape bola najviac vľavo z tých miest, ktoré sme chceli navštíviť. A keďže sa aj píše z tej strany... V každom prípade sme nasadli na vlak v Carpi a v Modene sme presadli na západný smer. železničné stanice boli našťastie na okraji centier miest, tak sme to k pamiatkam nikdy nemali ďaleko. V Parme bola prekvapujúca hneď prvá pamätná tabuľa, ktorú som si všimol. Je venovaná policajnému generálovi menom Carlo Alberto Dalla Chiesa. Okrem iného bol v roku 1982 policajným prefektom v sicílskom Palerme, čo sa mu stalo osudným. Vo funkcii nebol dlho, najlepšie to vyjadruje názov filmu, ktorý bol o ňom natočený: 100 dní v Palerme. Presne toľko dní mu dala mafia, aby ju prestal prenasledovať. Film je z roku 1984, hlavnú úlohu hral francúzsky herec Lino Ventura, ktorý sa mimochodom narodil v Parme (náhoda?)...
Po východe z budovy stanice smerom do mesta je ako prvé vidieť malý parčík s pamätníkom. ten je venovaný kapitánovi talianskej armády Vittoriovi Bottegovi (1860, Parma - 1897). Bol jedným z prvých západných prieskumníkov Jubalandu a Južnej Etiópie.
Po vykonaní povelu "Vpravo vbok!" sme zamierili po ulici Viale paolo Toschi. Chceli sme sa pozrieť do parku a potom prejsť do centra mesta. Lenže keď sme boli pri vchode do parku, otočili sme sa a videli sme nejakú historickú budovu, pred ktorou boli transparenty s nápismi, ktoré pozývali na výstavy do múzeí. Zvonku teda nič zvláštne, ale bolo to na ceste k pamiatkam. Netušili sme, že aj to je pamiatka, a nie hocijaká. Študijná príprava na návštevu Parmy bola zanedbaná, ale o to väčšie bolo prekvapenie - v tom najpozitívnejšom zmysle slova. Tá zvonku nie veľmi pekná budova sa volá Complesso Monumentale della Pilotta, skrátene Palazzo della Pilotta (postavený v rokoch 1583 až 1622). Sídli tam niekoľko inštitúcií, napríklad knižnica Biblioteca Palatina, veľmi sa nám páčila.
Potom nám ale všetkým spadla sánka: vnútri v paláci je divadlo Teatro Farnese. A nie je vôbec malé. Stavba sa začala v roku 1618, je v ňom stupňovité drevené hľadisko. Slávnostne bolo otvorené 21. decembra 1628. Predstavenia v ňom však boli údajne tak drahé, že ich po premiére nasledovalo už len osem, posledné v roku 1732... Spojenecké bombardovanie ho 13. mája 1944 skoro zrovnalo so zemou, nasledovala rekonštrukcia v rokoch 1956-1960. Ďalšie predstavenie v divadle sa uskutočnilo po skoro 300 rokoch v roku 2001. V súčasnosti má kapacitu 1500 divákov. Divadlo bolo pôvodne vstavané do sály dlhej 87 metrov, širokej 32 metrov a vysokej 22 metrov. Hľadisko malo 14 stupňov a bolo určené pre 3000 divákov. Vnútri nefotím často, ale teraz som neodolal:
Ohúrení divadlom sme vyšli z komplexu, ktorý bol zvonku taký nenápadný a na druhej strane sme našli pamätník Giuseppe Verdiho, ktorý sa narodil v nedaľekom Busette. Nachádza sa hneď vedľa paláca na Piazzale della Pace. Bronzové dosky od Ettoreho Ximenesa pripomínajú scény z opier a epizódy zo života majstra. Pred bombardovaním v roku 1944 bol umiestnený pred železničnou stanicou.
Už len po absolvovaní návštevy predchádzajúceho komplexu budov sme si mysleli, že naše mysle už nezvládnu nasávanie nových dojmov a zážitkov. Ale keď už sme boli tam, tak sme pokračovali v objavovaní talianskych krás. Vybrali sme sa po Garibaldiho ulici na Garibaldiho námestie. Mimochodom Giuseppe Garibaldi, taliansky národný hrdina, generál, bojovník za zjednotenie Talianska, sa narodil v Nice - čiže v súčasnom Francúzsku.
Dostali sme sa na Piazza Garibaldi, kde sme si museli v reštaurácii dobiť baterky. Nepamätám si už, čo sme jedli, ale v meste, podľa ktorého sa volá šunka a syr to bolo samozrejme niečo veľmi chutné. Je tu aj Garibaldiho socha, ktorá nás pri konzumácii obeda pozorne strážila. V severnej časti námestia je Miestodržiteľský palác, pred ním bola tá reštaurácia, kde sme minuli na stravu nejaké to euro. Naproti cez námestie je radnica Palazzo del Comune.
Z námestia sme išli na Strada Cavour, aby sme trafili na Strada del Duomo. Zistili sme, že ani v Taliansku nerastú len poslušné detičky.
Po niekoľkých desiatkach metrov sme trafili do Strada del Duomo, ktorou sme smerovali k miestnej katedrále a krstiteľnici. Natrafili sm na nej na talianskeho medveďa. Nikto sa ho nebál, čakal poslušne na objednaný nápoj, tak sme sa ho nebáli ani my :-)
Ocitli sme sa na Piazza del Duomo... Prvý som odfotil Palazzo Vescovile, teda Biskupský palác.
Potom som sa otočil trochu viac doľava, kde sa nachádza Battistero di Parma - Parmská krstiteľnica. Platí sa do nej vstupné, ale stojí to za to. Z architektonického hľadiska predstavuje baptistérium parmskej katedrály prechod medzi románskym a gotickým štýlom a je považované za jednu z najvýznamnejších stredovekých pamiatok v Európe z prvej polovice 13. storočia, so sochárskou výzdobou Benedetta Antelamiho, pripomínaného do roku 1200... Vyše 800 rokov staré veci, to sa len tak ľahko nevidí.
Naľavo od krstiteľnice je Cattedrale di Parma, jeden z mnohých talianskych kostolov, ktoré sú všetky maximálne zaujímavé a pekné. Je to trojlodná románska bazilika z 12. storočia s vysokou hranolovou kampanilou (zvonicou).
V Parme sme si jednoducho išli oči vyočiť. Toľko zážitkov za jeden deň, pritom iba za niekoľko hodín. Museli sme si nechať čas na to, aby sme si to všetko zrovnali v našich mozgových závitoch, preto sme sa zase presnými talianskymi vlakmi vrátili do Carpi. Niektorí členovia výpravy si stihli aj podriemať na sedadle. Neskôr sme pri večeri každý povedal, čo sa nám najvic páčilo. Dnes to jasne vyhralo divadlo. Tešili sme sa na ďalší deň, naplánovaná bola návšteva motoristického neba (aspoň teda pre mňa) - Maranello a jeho Museo Ferrari, poobede ešte Modena.
