Viacej článkov a fotografie vo veľkom rozlíšení na mojom súkromnom blogu
Vo vkrádaní sa do budov som celkom pokročil. Dá sa odhadnúť, ktorá nebude mať začipované výťahy a či sú dvere otvorené, sa dá vidieť už z diaľky. Cez strážnikov prejsť je hračka. Mám v Šanghaji zopár svojich obľúbených budov a tak som sa v tento večer rozhodol, že na jednu z nich vyleziem a nafotím západ slnka nad šanghajskou panorámou. Nie je to také jednoduché. Východ slnka je ľahší, pretože sa dá fotiť z Bundu, hlavnej šanghajskej promenády. Ale západ slnka treba fotiť z opačnej strany. A preto treba mať vyskúšané naozaj vhodné budovy. Moja obľúbená má 27 poschodí a veľmi jednoducho sa dá vyliezť až na strechu. Stačí zatlačiť a strešné okno sa otvorí. Nezamyká sa. Potom jeden požiarny rebrík a človeku sa naskytne neuveriteľný výhľad na nádherný Šanghaj. Celý západ slnka som sa hral s rôznymi nastaveniami a po západe slnka som otočil smer. Za mnou sa totiž rozprestiera krásny taoistický chrám. Práve preto je toto moja najobľúbenejšia budova v Šanghaji. Na jednej strane šanghajská panoráma, na druhej strane krásny chrám a na strane tretej moderný veľký štadión.
V ten večer ma múza chytila tak, že som sa rozhodol zase raz podstúpiť prebdenú noc. Bola to totiž tak krásna noc, že mi bolo ľúto ju premárniť. Tak som sa vrátil domov dobiť baterky, narobiť si sendviče a vyšiel som opäť do víru veľkomesta, kde som plánoval stráviť celú noc až do východu slnka.
Moja prvá zastávka bola bývala fabrika vedľa rieky Huangpu. Má asi 10 pochodí a hore vedie požiarny rebrík. Niekoľko mesiacov som sa chystal na ňu vyliezť. Pretože je opustená a s krásnym výhľadom. Žiaľ ukázalo sa že som svoju šancu premeškal. Továreň začali prerábať na niečo iné a stavba bežala v plnom prúde. V Číne sa totiž stavia 24 hodín denne. A tak aj o 12 v noci sa tam pracovalo ako o 9 ráno. Nuž nevadí. Mal som pripravenú trasu
Viacej článkov a fotografie vo veľkom rozlíšení na mojom súkromnom blogu
po Šanghaji cez miesta, ktorá chcem nafotiť. Ďalšia zastávka Lujiazui z netradičného uhla. Je to len asi 3 km od môjho bytu a tak som si to dal krásnou nočnou prechádzkou. Lujiazui je hlavné šanghajské mrakodrapové centrum. Mrakodrapy sú tam síce najdrahšie a najväčšie v Šanghaji, ale končia rovnako náhle ako začínajú. Smerom k Pudongu sa nové a moderné mrakodrapy skončia ako mečom uťaté, stačí prejsť jednu križovatku a človek je uprostred starých šanghajských bytov. Staré myslím z deväťdesiatych rokov. To sú v Šanghaji pomaly prehistorické. Bytovky, ktoré majú okolo 15 poschodí, staršie, špinavšie, s menšími bytmi a starými výťahmi. Veru som na jeden nadával, keď buchotal tak že to muselo byť počuť až do Budmeríc, keď som ním „na tajňáka" išiel na strechu. Žiaľ ale v tejto budove strešné dvere zamykajú. A výhľady z okien na chodbe boli všetky do slepých bodov. Tie dobré výhľady sú z izieb. Čo už. Po ceste von som vo dverách natrafil na mladý pár vracajúci sa z nočného rande. Troška som sa zľakol, ale len sa na mňa milo usmiali. Boli zhruba rovnako starí ako ja. To ma prinútilo rozmýšľať, ako to že majú bývanie v takto luxusnej časti Šanghaja? Len pre informáciu, asi kilometer odtiaľ sa nachádzajú najluxusnejšie byty v Šanghaji. Meter štvorcový stojí 20 000 Eur! Nie, nepomýlil som sa, naozaj sú tam štyri nuly. A jedno poschodie je jeden byt. Táto ich budova samozrejme bola stará a zďaleka nie luxusná. No majú to šťastie, že tam bývajú už generácie. A je jedno ako strašný ich byt je, ako malý, ako špinavý a zastaralý. Prečo? Čínska vláda všetky staré budovy v Šanghaji nahrádza novými. Keď Vám zoberú byt, dostanete náhradu v rovnakej až vyššej sume. Buď peniaze, alebo ďalší byt. Väčšinou sú to nové dva až tri byty. Iba blázon by predal hoci aj garsónku, ktorú vlastní na Lujiazui. Pretože do 15 rokov za tú garsónku dostane pokojne aj 200 metrov štvorcových nového luxusného bytu v inej lokalite. Keď človeku v Číne vezme vláda byt, posunie sa o dve spoločenské triedy hore! Veru má to niekto šťastie.
Nuž ale to som odbočil. Fotka Lujiazui z netradičného uhla padla. Do moderných mrakodrapov sa nedostanem. To tak maximálne skončím s pokutou a zabaveným pasom. Ďalšie miesto je most Huangpu. Je to známa fotka Šanghaja. A chcel som ju vyskúšať aj ja. Zobral som si taxík zhruba na miesto, ktoré som si vybral podľa fotiek iných fotografov na internete. A začal som sa vkrádať do budov. Prvá bola relatívne moderná, plná firiem. Dnu sa svietilo, automatické dvere neboli deaktivované. Len pri výťahu bol stolík s registráciou návštevníkov. Ale žiadny strážnik. No niekde tam byť musel. Chcel som pôvodne zobrať schody, aby som moc nebuntošil, lenže tá budova mala vyše 30 poschodí. A predsa len boli už 3 hodiny ráno. Tak som zobral výťah. S buchotom som vyšiel na vrchné poschodie a začal hľadať vhodné okno, alebo cestu na strechu. Všetko zamknuté. Nachodil som sa veľa, našiel som všetko možné len nie dobrý výhľad na most. Nedalo sa inak než to zabaliť. A tak som si zavolal výťah a išiel dole. No hneď ako sa dvere výťahu na prízemí s rachotom otvorili a ja som vyšiel, už aj spoza rohu vybehol strážnik. „Kde si bol?!" pýta sa. „V robote, idem akurát domov." odpovedal som mu a zároveň som kráčal k východu. Nedôverčivo na mňa pozeral, ale nechal ma odísť. Veru, občas sa oplatí vedieť po čínsky. Prešiel som všetky budovy v okolí, ktoré by mohli mať dobrý výťah, ale s rovnakým výsledkom. Už tretí neúspech za sebou. Začal som byť zdeprimovaný. Padala na mňa únava a nemal som ani jednu dobrú fotku. Nachodil som niekoľko kilometrov, nohy ma boleli a ďalšia zastávka bola naozaj ďaleko. Začal som sa pohrávať s myšlienkou na návrat. Nemôžem sa vzdať, povedal som si! A spať sa mi aj tak neoplatí. Sú pomaly 4 hodiny, o 7 je východ slnka. Buď nejako prežijem tie tri hodiny a budem mať pekný východ slnka do mojej pripravovanej knihy Tri dni v Šanghaji, alebo pôjdem domov, pôjdem spať o piatej ráno, zobudím sa poobede a nič nespravím v tento deň. Rozhodnutie bolo jasné. Idem k Orientálnemu centru športov v Šanghaji. V taxíku som doplnil silu chlebíkmi s klobásou a tešil som sa na nové dobrodružstvo.
To som ale netušil že idem fakt na koniec sveta. Orientálne centrum športov je veľký areál obohnaný plotom a všade naokolo prebieha výstavba. Široko ďaleko ani živej duše, len kde tu prejde kamión s nákladom. Ale za to štadióny by mali byť krásne. Aspoň tie, čo som videl na internete. Ale ako sa k nim dostať? Nie je to ľahké, všade si strážne búdky so strážnikmi a všade sú kamery. A cez týchto strážnikov sa nedostanem, lebo tu naozaj nemám čo pohľadávať o takomto čase. Prepadlo ma zúfalstvo. Lozil som na odpadkové koše, aby som získal aspoň aký taký výhľad, ale nič nestálo za to stlačiť spúšť. Bezcieľne som obchádzal niekoľkokilometrový plot okolo areálu. Keď zraz prázdne stanovisko strážnika. Niekam musel odísť. Žiadna kamery. A schody, cez ktoré sa dalo úplne hravo preskočiť plot dnu a neskôr aj von. Dal som si asi 10 minút na rozmyslenie, ale rozhodol som sa, že za tento večer musím získať aspoň jednu dobrú fotku. A tak som preskočil. No v celom areáli boli kamery. Čo teraz? Musím sa spoliehať že je 5 ráno a strážnici spia. Snažil som sa odvracať tvár od kamier a hľadal som vhodné miesto na fotku. A veru som ho nakoniec našiel. Výhľad cez vodnú plochu uprostred areálu rovno na dva štadióny. Nastavil som dlhú expozíciu pri ktorej som zjedol svoj ďalší sendvič, tentokrát so slaninkou a získal som svoj nočný úlovok. Pre túto fotku sa mi táto noc oplatila.
Viacej článkov a fotografie vo veľkom rozlíšení na mojom súkromnom blogu
Zaplavila ma eufória a rozhodol som sa hľadať ďalej. No zrazu som v diaľke začul zaštekanie psa. Dosť ma striaslo. Areál bol obrovský a pes tam kludne niekde pobehovať môže. A zbadať ma mohol až teraz. Zaštekanie sa ozvalo znovu. Bližšie. Hneď som aj zbalil statív, foťák a rýchlo von. Dobre som sa poobzeral, preveril som či sa náhodou strážnik nevrátil a rýchlo som preskočil plot von. Bol som na legálnej pôde a vybral sa preč. Zrazu spoza rohu vyšiel strážnik s naozaj veľkým psom. No nevšímal si ma, predsa len už som bol na ulici. Rýchlo som išiel k ceste a stopol si taxík preč. Taxikár bol dosť v šoku, na tomto mieste veru klienta nečakal. A hodil ma rovno na Bund, aby som nafotil aj východ slnka.
Lenže východ slnka sa nekonal. Nebo sa pokazilo a jediné čo bolo vidieť boli prúdiace oblaky. Nevadí, svoj úlovok za túto noc mám. A nakoniec aj z chýbajúceho východu slnka vznikla dobrá fotka. O ôsmej som to zabalil a išiel do kníhkupectva otvoreného 24 hodín na rannú kávu, dojesť svoje klobásovo slaninkové sendviče a začať s prácou na fotkách.
