Tibetská spoločnosť bola feudálna spoločnosť, až strašidelne podobná stredovekej Európe. A to až do roku 1958. Čínska armáda zaviedla tvrdé pravidlá a aj tvrdými spôsobmi. Ale faktom zostáva, že feudálom pobrali majetky, zredukovali cirkev, ktorej mníšske rády boli tak početné, že by to žiadna ekonomika sveta neuniesla. Zaviedli elektriku, teplo, vodu, internet. Menia však spôsob života tohoto etnika. V zlom aj v dobrom. Nastavali Tibeťanom byty, do ktorých sa môžu nasťahovať. Na kočovný národ, ktorým Tibeťania sú, sa predsa len dáva ťažko pozor. Človek nevie kde sa nachádzajú. Tibeťania však tieto byty nechcú využívať. Aspoň sa tým pýšia, no v zime tomu tak nie je. Zimy sú tuhé a oni už dávno vymenili stany z kože za tie z látky. Predsa len si je lepšie zakúriť v chalúpke, keď sú všade naokolo kopce snehu.
V tejto výške môže byť naozaj zima
Tibeťania majú v Číne povesť nebezpečného národa. A aj tomu tak bolo. Možno niekde aj stále je. Náš šofér nám vravel, že do týchto oblastí by sa pred desiatimi rokmi neodvážil. Tibeťania tu bežne prepadávali prechádzajúce autá. Dnes už surfujú po internete, lebo všade je tu pokrytie rýchleho 3G internetu (na Slovensku to ani v mestách nie je samozrejmosť) a každý Tibeťan; či mních, alebo pastier má moderný smarphone. Kone vymenili za motorky.
Mladí ľudia vidia moderný svet a s nadšením sa stávajú jeho súčasťou. No na druhej strane si chcú udržať národnú výnimočnosť. Môžu to mať všetko? Odmietajú zdroj toho, po čom tak veľmi túžia. Pretože bez Číny by tam mali stále otrokárstvo, človek by bol majetkom feudálov a cirkvi. Nemal by si čo obliecť a čím zakúriť. A o mobiloch ani nehovorím. Pretože tak tomu pred niečo viac ako päťdesiatimi rokmi bolo. Starší ľudia to majú jednoduchšie. Sú radi, že režim aký tu bol, už nie je. Majú sa lepšie než sa mali - oni si tie časy pamätajú. Ale modernizáciu nechcú. Pred 10 rokmi ich tu žiadna biela tvár s foťákom nestrašila. Dnes sa počty turistov zvyšujú. Stavajú sa tu hotely a cesty. Stretli sme starých ľudí, ktorí boli vyslovene agresívni, keď zbadali foťák. Nedivím sa. Desiatky rokov chodili kilometrové kory okolo modlitebných valčekov a nik ich nerušil. Dnes ich pri tom stále niekto fotí. Prišla sem skazenosť kapitalizmom a turistický ruch ničí autentickosť týchto miest. Do druhého najväčšieho chrámu tibetského budhizmu Labrang v mestečku Xiahe vyberajú mnísi vstupné, miesto toho aby išli na rannú modlitbu. Hoci v mestečku Xiahe je väčšina obyvateľstva mníšska, na ranej modlitbe sme ich narátali na prstoch dvoch rúk. Cez deň už boli mladí mnísi všade. Potulovali sa po mestečku, chodili po reštauráciach, surfovali po internete, vozili sa taxíkmi. V jednej reštaurácii sa nám naskytol výstižný pohľad, ako traja mnísi sedeli natlačení na gauči pred telkou. Tlačili do seba plné taniere pražených nudlí, každý mal pred sebou moderný smartphone a oči neodtrhli od koncertu Michaela Jacksona, ktorý práve bežal.
Koru už nechodí tak veľa ľudí
Bol som týmito Tibetskými oblasťami zmätený. Ako však môže dopadnúť boj globalizácie, ktorá ničí výnimočnosť každého národa, proti snahe byť síce národnostné iní a výnimoční, na druhej strane nemať nič z vecí, bez ktorých si mi nevieme predstaviť ani jeden deň. Obávam sa, že tento boj nemôže byť nikde vyrovnaný.
Kláštor Labrang
Mnísi idú z rannej modlitby
Mestečko Xiahe
Tibetská babička s vnučáťom
