(Odhaľujem stratené svety, diel druhý. Viac podrobností je v úvodnom článku do seriálu TU)
Keď som si chcel od našich muličiarov vypýtať kontakt na wechat (niečo ako čínsky facebook) povedali mi, že domáci nič také nepoužívajú, lebo žijú aj týždne bez signálu. Aby som to prirovnal k niečomu u nás – to je ako nemať občianku. Keď som sa s tým zveril nášmu sprievodcovi, ten poznamenal že títo majstri sú ešte moderní, lebo majú telefón a občas sa im dá dovolať (keď ich zháňa, skúša to aj týždne kým sa dostanú niekam kde je signál a dá sa im dovolať). Kedysi robil s inou partiou a keď mal klientov, musel pred cestovaním vyliezť na vrchol hory, nájsť majstrov od mulíc, povedať im že sa chystá cesta, zísť dole a potom to ešte raz prejsť s klientmi. Aby ste si to predstavili, pozrite si nasledujúce video. Tu totiž Tigrí bratia pasú ovce (a u nich sme stanovali).
Avšak teraz veľmi predbieham. Ako sme sa na tento vrchol hory Cangshan dostali?
Druhú polovicu putovania cez hory Cangshan sme boli s novou partiou mulíc a ich majstrov. Volali sa „Národný tiger“ a „Letiaci tiger“. Preto sme im vraveli Tigrí bratia. Dopravili sme sa k nim z dediny Eryuan krížom loďou cez jazero. Avšak už ráno nás zobudil silný dážď. Na pochod do hory to veru nevyzeralo, ale našťastie prvú polovicu dňa sme strávili na trhu. Na nasledujúce 3 dni v stane sme si totiž museli dôkladne nakúpiť potraviny. A veruže bolo z čoho na miestnom trhu vyberať.
No po trhu prišlo k najhoršiemu – výstup na naše prvé táborisko na hore Cangshan. Dážď neustával. Nielen to, lialo stále viac a viac. Voda bola všade. Mäkká pôda sa premenila na padajúce vodopády červenej hliny, ktorá nám vtekala všade, a zem nám utekala pod nohami. Po trojhodinovom výstupe sme boli naozaj radi že vidíme táborisko. Pôvodne toto mal byť relaxačný deň s krátkym výstupom len sedem kilometrov a 400-metrovým prevýšením. Keďže nás však celou cestou sprevádzal obrovský lejak, pohoda sa zmenila na naozajstný súboj s počasím. Vyhrali sme ho. A vďaka zázvorovému čaju, výbornej večernej hostine a prekvapeniu – fľaške červeného, sme to vyhrali dokonca bez trvalej ujmy na zdraví. Ale premokol nám každý kus oblečenia.
Nasledujúce ráno sme sa zobudili už len do mierneho mrholenia. Vďaka bohu, tentoraz nás čakalo dvadsať kilometrov cesty a kilometer prevýšenia. A to všetko v mokrom oblečení, ktoré sme si nemali kde vysušiť. Pokus sme síce spravili, ale keďže mrholilo celý deň, bol neúspešný. A keby len to. Ráno po vyjdení zo stanu nás čakalo ešte jedno prekvapenie – na všetkých vrcholkoch okolo bolo čerstvo nasnežené. Zo stanoviska vyzerali vrcholky ďaleko, avšak presne tam sme išli. Večer sme totiž stanovali vo výške 3 300 m n. m. rovno pod zasneženým upätím hory, ktorá mala 3 500 m n. m. Dostali sme sa tam s vypätím všetkých síl, ale našli sme aj najkrajšie táborisko z celej cesty. Ale o tom až v novej fotoreportáži.
