Čínske hory – to je iný zážitok ako slovenské hory. U nás človek uteká do samoty, ďaleko od civilizácie. Nikde nikoho, len horské cestičky. V Číne tomu tak nie je. V prvom rade čínska estetika káže, že príroda by nikdy nemala byť nedotknutá. Keď si pozriete čínske maľby, vždy je v prírode vidno zásah človeka. Most, pagoda, rybár, schodisko… Je jedno čo, ale musí to tam byť, pretože to reprezentuje harmóniu človeka a prírody. A tak čínske hory majú všade krásne vybudované chodníčky a schodiská. Najmä schodiská, čo by mohli potvrdiť mnohí moji klienti. Častokrát som počul: „Po odchode z Číny nechcem schody už ani vidieť“. Ale popravde, v tej prírode esteticky nerušia, ba naopak, niekde sú doslovne nevyhnutnosťou.
Lenže problémom čínskych hôr často býva, že sú tie chodníčky plné ľudí. Lebo ľudí je skrátka v Číne veľa. To však neplatí v Žltých horách. Tie sú obrovské, stačí odísť troška ďalej a človek sa dostane mimo davu. Turisti sú leniví a pokiaľ človeku nevadí, že sa nachodí stovky, či tisíce schodov, dostane sa do krásnej prírody a len kde tu stretne človiečika. Napríklad veľký kaňon, ktorý je neďaleko, je snáď najkrajšie miesto Žltých hôr.
V deň, kedy som sa vybral ho prejsť, bola strašná hmla. Ale vôbec to nevadilo, ba naopak. Môj klient sa bál výšok a tak len vďaka tej hmle sa nám kaňon podarilo prejsť. Aj tak si chudák každých päť minút sadal a predýchaval. Hoci človek nevidel pod seba, chodníčky vytesané do skál jasne naznačovali, čo sa pod nami nachádzalo.
Je tu zima. Huangshan je dosť vysoko, takže sa sem treba obliecť. Ale aj keď to človek podcení, nevadí. Na vrcholku je niekoľko hotelov a všetky ponúkajú dlhé páperové bundy v rámci prenájmu izby. Hlavne pre tých, ktorí sa vyberú obdivovať východ slnka. No niečo iné ma v tých hoteloch nadchlo. Tie ich periny… Človek, keď sa ponorí do postele v horách Huangshan, akoby si ľahol do oblakov, ktoré v ten deň videl. Priamo do mora oblakov, ako tomu Číňania hovoria, pretože keď je dobrý deň (najčastejšie po daždi), nekonečná plocha oblakov naozaj pripomína more. Klasickí čínski umelci neklamali na svojich maľbách.
Na vrchol Huangshanu vedie niekoľko lanoviek. Jedna z nich je považovaná za najdlhšiu lanovku v Ázii. No hore sa dá sa vyjsť aj peši. Alebo druhou lanovkou, tá je kratšia; ide len do polovice a zvyšok si treba vykráčať. Tak či tak, na výstup, ubytovanie a následne krátke prechádzky po okolí, si treba rezervovať minimálne pol dňa, ale najlepšie celý deň. Ďalší deň na objavovanie hôr a posledný deň na pomalý zostup dole. Pretože aj pod horami sa nachádzajú krásne bystriny a bambusové lesíky, ktoré sa oplatí vidieť.
Na vrcholku sú lacné ubytovne, ale aj luxusné hotely s veľkými reštauráciami. No treba počítať s vysokohorskou prirážkou. Niet divu, veci tam nie sú vyvážané lanovkou, ale nosičmi. Nosia všetko. Keď som tam bol prvýkrát, dokonca stavali ďalší hotel a na ramenách sa nosil všetok stavebný materiál. Len na skúšku sme si sme chceli zodvihnúť jeden mech, ktorý hore vyniesli. Ani som s ním nepohol. Za deň nosič vyjde maximálne dva razy, ale skôr len raz. Náklad nesie cestou hore, ale aj dole. Priemerne denne vynesie 120 až 170 kg nákladu. Častokrát sú to chudobní roľníci, ktorí takto získajú lepší peniaz. I keď stále mizerný. No sú vynaliezaví. Do mechov skrývajú jablká, ktoré doma pestujú a po ceste ich ponúkajú turistom. Niektorí takto nosia aj vodu, ale tých je menej. Tá predsa len váži viac. Veľa jabĺk nenaloží, ale i tak, ak predá to čo unesie, a nebodaj natrafí na neskúsených západných turistov, zarobí si aj dvojnásobok toho, čo mu zaplatia za nosenie nákladu.
Čaj Maofeng rastie priamo v týchto horách. Netradičný horský zelený čaj. Je naozaj výborný. Ako milovník čajov som si ho nemohol odpustiť. Čašníčka bola taká nadšená, že si západniar po čínsky objednáva čaj Maofeng, že mi ho dala do pohára toľko, že sa tam už žiadna voda nezmestila. Bolo to milé, ale keď sa nepozerala musel som polovicu z toho vybrať von, lebo bol tak silný, že by som nespal týždeň.
Okrem čaju je tu ešte jedna netradičná vec. Tú však človek tak ľahko nezahliadne. Vraj pod horami žijú obrie mloky. Veľké by mali byť ako malé krokodíly. Veru, bol by zážitok také zviera uvidieť. Ale je to veľmi vzácny, ba až bájny živočích. To, čo sa dá vidieť vždy, sú opice. Žije ich tu neúrekom. Celé opičie rodinky sa sĺnia popri chodníkoch. Ale najviac ich je v zime. Mnoho fotografov sem chodí práve v zime. Žiadni ľudia, všade polovičné ceny, hory sú plné opíc a zasnežený Huangshan je snáď ešte krajší ako letný. Naživo som to síce nevidel, ale túto zimu to určite musím vyskúšať. A určite budem pridávať fotky na môj instagram, kedže rovnako ako v celej Číne, od púští vo vnútornom Mongolsku, až po vysoké vrcholky Himalájí, tak aj v horách Huangshan nie je rýchly 3G internet problémom.
