Medzi rokmi 1992 a 2016 v Číne skončili tri štvrtiny svetového odpadu! Každý vie, že Čína bola donedávna továrňou sveta. Oveľa menej ľudí ale vie, že posledných dvadsaťpät rokov bola aj čiernou dierou pre plasty sveta. Čo sa s týmto odpadom dialo ďalej svet tušil, ale nevedel. Nik nám to netajil, my na západe sme to proste vedieť nechceli! Bolo pohodlné svoje plasty dať Číne a potom ukazovať prstom, akí sú neekologickí a my na západe sme o koľko lepší.
Boj proti plastom zažíva od roku 2017 obrovský boom a dnes už má každá dobrá hipsterská kaviareň kovové, či papierové slamky. Rok 2017 ale nie je náhoda. Presne v roku 2017 totiž Čína povedala „Dosť!“ a skončila s dovozom odpadu z celého sveta. Ekologický svet postavený z kariet sa začal rúcať a ukázala sa realita, planéta utopená v plastoch.
Ako bola Čína továrňou sveta, ale už si to rozmyslela
Keď Čína spravila ekonomické reformy v rokoch 1979-81, stala sa továrňou sveta. Čína už dávno nemala monopol na čaj a hodváb, na čom kedysi stál ich export. Vlastne nemali takmer nič, čo by zaujímalo západný svet . Nič, okrem lacnej pracovnej sily, neexistujúcich nariadení na ochranu životného prostredia a žiadnu právnu ochranu zamestnancov. Žiadne odbory, žiadny sociálny systém, žiadni “bezpečáci”, … Nemali nič. A západ po tom skočil!
Dnes už Čína nemá lacnú pracovnú silu. Robotníci v Číne zarábajú viac ako na Slovensku. Po ekologických reformách má Čína jedny z najprísnejších ekologických zákonov vôbec. Majú sociálny systém, odbory a aj zákonník práce. Majú vlastné produkty, ktoré chce svet. Nové technológie, špičkové stroje za nízke ceny, neobmedzený počet inžinierov, kvalitné produkty, skvelú infraštruktúru… Čína už nechce byť továrňou sveta.
Čína chce byť továrňou na hodnoty sveta, na myšlienky, ktoré hýbu svetom. A prvý krok ide cez životné prostredie. Trump uvoľnil miesto v čele tohto hnutia a Xi Jinping ho hodlá využiť naplno. Zo dňa na deň Čína svetu oznámila, že si svoje plasty musia začať triediť a spracovávať sami!
Čo teraz?
Západný svet nevie, čo s odpadom. Roky sa v čínskych po domácky vyrobených prevádzkach spracovával plast na granuláž do novej výroby, tiež v Číne. Čo sa nedalo recyklovať sa spálilo. Rakovinové dediny sa začali objavovať ako huby po daždi. Viac ako dve tretiny ľudí v týchto čínskych dedinách majú rakovinu. Ovocie sa tam nedá jesť. Voda sa tam nedá piť. Kto by to chcel mať doma? Nikto. Už ani Čína. Lenže západ to nemôže presťahovať späť k sebe. Čo teraz?
Skončilo to tam, kde sa ľudia nevedia brániť. Na plážach juhovýchodnej Ázie alebo v mori. Thajsko, Vietnam a hlavne Malajzia sú dnes zamorené nelegálnymi skládkami a spaľovňami. Nevedia sa s tým vysporiadať, mnohí zodpovední ani nechcú. Zo zatvárania očí im idú veľké finančné výhody. Plast sa tam hádže do mora, páli sa a čo sa dá, sa recykluje na ďalšie spracovanie. Granuláž na nové výrobky títo “podnikatelia” predajú späť do Číny. Je to smutné. Svet chce plast, ale nechce ho vyrábať a spracovávať u seba doma. Výsledok je, že každý týždeň zjeme v jedle jednu celú kreditku!
Svitá nádej
Od roku 1990, odkedy Čína začala dovážať odpad, sme sa tvárili, že o ničom nevieme. Že s tým nemáme nič spoločné. Až Čína strhla túto čiernu oponu. A za ňou sa objavili tony plastu. Toto vytriezvenie bolí a bolieť bude. Ale to je dobre. Lebo svet možno konečne vytriezvie z plastového šialenstva. Svitá nádej!
Zakazujú sa jednorazové plasty. Prestáva sa s nezmyselnými baleniami do niekoľkých vrstiev obalov. Vznikajú ekologické spracovateľne plastov. Častokrát investované práve Číňanmi, predsa len majú s tým najviac skúseností. Mladí sú ekologickejší ako akákoľvek iná generácia pred nimi (okrem toho menej pijú, začínajú neskôr so sexom, sú vzdelanejší a zdravší ako všetci pred nimi. )
Som optimista. Verím že sa svet stihne včas spamätať. Že zachránime našu planétu. Ale chcel by som, aby ste vedeli, že za to sčasti vďačíme Číne. Paradoxne tej Číne, ktorú sme považovali za najväčšieho vinníka globálneho znečisťovania životného prostredia.
