Dávam do pozornosti vynikajúci súhrn a analýzu informácií okolo údajnej kauzy Romana Mikulca. Podľa všetkého to vyzerá, že kauzu inicioval Branislav Zurian, bývalý šéf NAKA, Lučanského človek a priateľ exministerky Sakovej.
Čo ukázala korupčná kauza Romana Mikulca - SME
To on, šéf NAKA, ktorá viedla vyšetrovanie Imreczeho, kontaktoval Imreczeho počas jeho vyšetrovania pár dní pred jeho zadržaním a požiadal ho o dôverný rozhovor!
S právnou kvalifikáciou tohto konania by mi možno pomohol expolicajt Jozef Šátek, alebo iní experti. Ale mne to neskutočne smrdí zneužívaním právomocí a marením spravodlivosti či marením úlohy verejného činiteľa. Ale to je teraz nepodstatné.
Kauzu intenzívne využíval Robert Fico a Smer, polícia o kauze zahmlievala, v kauze konal aj generálny prokurátor Žilinka, ktorý zrušil podľa známeho § 363 neskoršie Zurianove obvinenie a samotný Zurian paktoval s časťou inšpekcie počas vojny policajtov.
Podrobnosti prípadu, konania a motivácie aktérov a ďalšie okolnosti sú uvedené priamo v článku. Nejdem vykrádať skvelú prácu novinárov P. Kováča a M. Burčíka. Pokúsim sa o niekoľko všeobecnejších analytických postrehov.
Čo nám hovorí táto kauza o polícii a štáte?
1. Nedôslednosť sa nakoniec obráti proti Vám.
Nová vláda a vedenie ministerstva vnútra po voľbách nevykonali potrebné výmeny na kľúčových miestach v polícii. Sám som zástancom profesionálneho kariérneho rastu. Ale ten musí byť systematický a na funkciách už musia sedieť čestní a kompetentní ľudia.
Nemôžete ako revízor nastúpiť do rozbehnutého vlaku obsadeného čiernymi pasažiermi a nezačať kontrolovať cestovné lístky. V celom policajnom systéme a štátnom aparáte boli stále nominanti Smeru, dosadení s jasným zámerom mocensky ovládnuť štát v prospech skupín v pozadí Smeru.
Na stranu Smer a ich nominantov padalo vážne podozrenie a boli predmetom už prebiehajúcich vyšetrovaní. Policajný prezident Lučanský bol nominant Smeru, ale jeho výmena sa musela riadiť zákonom. Avšak kľúčové pozície vo vnútri systému bolo možné riešiť, ale nik to neurobil a tým si nechal škodnú, ktorá aj naďalej mohla ovplyvňovať chod polície, a oni to intenzívne robili.
Ponechanie Zuriana a ďalších vo funkcii bola strategická chyba. Vedenie rezortu nekonalo dokonca ani vtedy, keď už boli vonku podozrenia priamo voči Zurianovi. To v súvislosti s nahrávkou rozhovoru Imreczeho a Zuriana otvára zbytočné otázniky. Zurianovi a jeho spojencom sa otvoril priestor na vstup do neskoršej vojny policajtov. Pritom stačilo konať v medziach zákona, ako so to naznačil napríklad na svojom blogu, ale aj inde:
Policajný prezident Kovařík a NBÚ musia v prípade Zuriana konať - Pavel Macko - (blog.sme.sk)
2. Náhla horlivosť je vždy podozrivá.
Napriek tomu, že sa ľudia v systéme nevymenili, zrazu sa rozbehli až spektakulárne aktivity pred kamerami. Ale boli to stále tí istí ľudia, ktorí boli v systéme aj vtedy, keď sa kauzy "našich ľudí" zametali pod koberec, alebo sa vyrábali diskreditačné kauzy na politikov a nepohodlných ľudí, ktorí stáli v ceste politickej skupine a jej sponzorom, ktorí ovládli mocenský aparát štátu.
Zurian bol priateľ a nominant Lučanského, Kovařík bol nominant Smeru (Fica?). NAKA odrazu pod vedením toho istého Zuriana otočila o 180 stupňov.
Isto, v systéme bolo aj veľa poctivých vyšetrovateľov a tí sa po rozviazaní rúk stali hybnou silou boja s korupciou a organizovaným zločinom. Ale nad nimi sedel šéf prepojený s predchádzajúcimi "vládcami" rezortu, s ktorým bude navždy spojená teatrálnosť týchto zásahov. Takúto horlivosť spravidla vyvíja niekto, kto potrebuje prekryť niečo iné.
Je to známy trik mágov a iluzionistov. Ich najlepšie vystúpenia sú založené na upútaní Vašej pozornosti mimo smer skutočného diania. Smutnejší príklad toho, že najviac horliví často bývajú najväčší kolaboranti, je správanie sa a zločiny niektorých ľudí pri odsune Nemcov, alebo náhly prerod niektorých gardistov na komunistov.
3. Väzby a vzťahy sú silnejšie ako zákon.
V polícii, prokuratúre a súdoch dlhodobo existujú celé záujmové skupiny a rodinky. Ak sa v súčasných exponovaných kauzách vyplavuje na povrch rozsiahla špina, je jasné, že tá tam bol celý čas. Nie každý mal podrobné informácie a detaily použiteľné napríklad na podanie podnetu na inšpekciu či ÚŠP. Ale ľudia v systéme veľmi dobre vedeli, kto s kým pečie a koho je človek, aj prečo niektoré typy káuz končia u vybraných ľudí.
Riadiaci funkcionári mali svoje klany im lojálnych ľudí. Gašpar a Lučanský sa nemali radi, každý mal svoj konkurenčný gang. Ale obaja boli smerácki nominanti, hoci k Lučanskému sa účelovo hlásila SNS. Ale to bolo skôr na truc Gašparovi a Smeru. Je zaujímavé počúvať napríklad vyjadrenia bývalého viceprezidenta policajtov Máleka. Napriek hlasom spochybňujúcim ich dôveryhodnosť a úplnosť, celkom dobre dokresľujú obraz panoptika vzťahov a uvažovania v systéme.
Svoje záujmové skupiny majú aj prokurátori a hlavne sudcovia. Tí mali rôzne zabíjačkové partie, alebo právnické ožieračky s modrými slúchadlami. Je vylúčené, aby si pracovníci a prokurátori generálnej prokuratúry nevšimli časté návštevy mafiána a ďalších pochybných indivíduí u svojho šéfa. Väčšina z nich tam sedí dodnes a tvária sa ako tri opičky, ktoré nevidia, nepočujú a sú nemé.
Všetky tieto skupiny majú spoločné jedno. Fungujú ako bratstvo, sú navzájom prepojení, previazaní a viacerí aj vydierateľní. Navzájom sa nepotopia, ale naopak, podržia jeden druhého. Skupiny si síce konkurujú, ale nejdú po krku jedna druhej. Ruka ruku myje a vrana k vrane sadá.
Ak sú aj stíhaní niektorí odpadlíci, tak je to väčšinou preto, že si vypili a spôsobili nehodu, praskli im nervy a niekto to zaznamenal, alebo sa nechali chytiť pri braní smiešne malého úplatku. Za to, že vedome porušovali zákony a krivili vyšetrovania či súdne konania bol potrestaný málokto, a ak áno, tak len smiešnym trestom.
4. Apatická profesionálna obec nahráva politickej svojvôli.
Strana Smer tu vládla dlhých dvanásť rokov. To sa prejavilo v systéme. Ľudia v pozadí Smeru, ktorí sponzorovali alebo vodili na motúziku aj jeho lídrov, mocensky ovládli štátny a získali výrazný vplyv v súdnom aparáte. Spravodlivosť sa stala obchodovateľnou komoditou.
Na Slovensku sa vyvinula silná idea, že politické špičky sa predsa nestíhajú. Cieľavedome skrachovali všetky snahy odstíhať štátny terorizmus Lexovej SIS, Mečiara a jeho partiu, rovnako išla do stratena aj kauza Gorila. A zrazu tu prišla garnitúra, ktorá sama nie je ani zďaleka bez chyby a porušila toto tabu. Nastala panika a zdesenie nielen v radoch Smeru a Hlasu a ľudí v ich pozadí.
Celé roky široká právnická obec mlčala napriek tomu, že mnohí minimálne tušili, ako to tu funguje. Niektorí sa prispôsobili a kolaborovali so systémom, zvyšok držal ústa a krok. Väčšina z nich boli čestní, ale v prvom rade chceli prežiť. Ťahať sa za prsty so skorumpovaným systémom, alebo oponovať pseudo právnickej demagógii doktorov práv ako Fico, Kaliňák či Harabin, ale aj vlažným vyjadreniam rektorky Akadémie policajného zboru či konformného dekana právnickej fakulty UK sa im nechcelo.
Smer celé roky intenzívne manipuluje, klame a zavádza verejnosť, pokiaľ ide o kauzy jemu blízkych ľudí a nominantov a zastrašuje vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorý majú iný názor. Zaštiťujú sa údajnou právnou expertízou Fica a Kaliňáka, ktorej nikto z právnickej obce poriadne neoponuje, hoci ide o silovú hru a demagógiu.
Keď išlo o nahrávky ich ľudí z poľovníckej chaty, o zháňaní nelegálneho financovania strany vlastnou hlavou, Gorilu alebo seansy v kancelárii Dobroslava Trnku, tak legitimitu nahrávok Smer vehementne spochybňoval. Ale v prípade neúplnej nahrávky Zuriana s Imreczem, alebo šikovne zostrihaných nahrávok vyšetrovateľov Fico a Kaliňák vehementne kričia.
Fico a spol. robia dymovú clonu, ktorou ohlupujú svojich fanatických podporovateľov a zneisťujú širokú verejnosť. Odborná verejnosť mlčí alebo sa ozýva nedostatočne a zbabelo vyčkáva a kolaboranti v systéme sa aktivizujú. Vidno to aj na posledných extrémne miernych rozhodnutiach súdov a neutíchajúcom ťažení pod vlajkou 363.
Pritom klamársky charakter aktérov ako Fico a Kaliňák je zrejmý z poľovníckej chaty. Stačí si vypočuť časť nahrávky o covide, zlatých minciach a päťdesiatich litroch v šuplíku, či svedeckej výpovedi.
5. Naše inštitúcie a vyšetrovanie sú obeťou zlých návykov.
Často o tomto píše bývalý elitný vyšetrovateľ Jozef Šátek. V právnom štáte platí zásada, že neprávom nemožno dosiahnuť právo. Lenže 12 rokov mafiánskeho štátu, ale aj predchádzajúce vlny politického zasahovania do polície, nechali svoje stopy a následky.
Mnohí vyšetrovatelia a prokurátori spohodlneli. Precízna práca a striktné dodržiavanie pravidiel a Trestného poriadku sa prestali nosiť. V inštitúciách, kde namiesto kariérneho systému prevládli politické nominácie od najnižších úrovní, lojálnosť k šéfstvu a nepotický (rodinkársky) prístup, bola precíznosť často viac prekážkou ako výhodou.
Mnohé trestné veci sa často nakoniec aj tak rozhodovali podľa toho, ako bolo dopredu určené. O služobnom postupe a plate nerozhodovala kvalita práce, prešľapy nikto netrestal a v systéme sa usadilo prispôsobovanie sa pomerom. Takže aj čestní vyšetrovatelia, ktorí mali byť šťukami, sa stali kaprami zarytými v bahne a robia chyby aj teraz.
To je voda na mlyn mafie a jej spochybňovania vyšetrovania vážnych káuz. Každý procesný nedostatok je tvrdo využitý na rušenie obvinení, alebo dokonca zastrašovanie vyšetrovateľov a nepriamo aj prokurátorov a sudcov.
Generálny prokurátor aj pri najmenšej zámienke nekompromisne ruší obvinenia osôb z právnickej kasty a politicko-mocenských štruktúr. Dokonca aj keby to robil svojvoľne bez podkladu, čo samozrejme netvrdím, nijako to nevieme zastaviť. Stačí, aby generálny prokurátor konštatoval, že došlo k porušeniu zákona a zrušil obvinenie. Jeho rozhodnutie je totiž podľa zákona konečné a právne nepreskúmateľné.
A tu prichádza najväčší šok. Napriek rozsiahlemu používaniu §363, kedy generálny prokurátor konštatuje porušenia zákonov, nie je známe, že by bola voči údajným porušovateľom z radov polície a prokuratúry vyvodená akákoľvek trestno-právna alebo disciplinárna zodpovednosť.
Určite je časť pochybení vysvetliteľná prípustným odlišným právnym názorom, alebo drobným procesným pochybením. Ale to by nemusel byť dostatočný dôvod na zrušenie obvinení, ani to to nemusí platiť na všetky prípady.
Natíska sa logický dôvod a to, že generálna prokuratúra na tom nemá žiadny záujem. Otvorila by sa totiž Pandorina skrinka. Vinu údajne nezákonne postupujúcich vyšetrovateľov a prokurátorov, postavenú na nepreskúmateľných rozhodnutiach generálneho prokurátora, by bolo nutné aj dokázať.
Lenže to by bola cesta k začatiu legálneho preskúmavania rozhodnutí generálneho prokurátora, alebo ich spochybneniu. Chce to vôbec niekto? A tak si systém trestných konaní aj za súčasnej vlády ide po svojom ako za mafiaštátu.
Ako z toho von?
Marazmus a rozklad štátu dosiahol také rozmery, že ohrozuje existenciu demokratického ústavného zriadenia. Bohorovnosť a miera svojvôle pri trestných konaniach a v rozhodovaní súdov, či konaní spravodajských zložiek sa stávajú vážnym destabilizačným faktorom. Kozmetické úpravy ani prekrývanie hnilobného zápachu drahou voňavkou nepomôžu.
Ak sa neodhodláme na skutočnú a hlbokú očistu štátu a jeho aparátu, jeho stav v kombinácii s ďalšími faktormi, ako sociálne problémy a ekonomická nestabilita môžu viesť k radikalizácii spoločnosti a nekontrolovanému výbuchu. Niektorým to môže vyhovovať, ale spálilo by nás to všetkých.
Nahromadené problémy samé neodídu ani ich nevyriešime za pár mesiacov. Čaká nás ťažká práca na jednu generáciu. Ale začať musíme už teraz. Som presvedčený, že na ceste k spravodlivosti fungujúcemu právnemu štátu, ktorí slúži občanom a stíha darebákov sú potrebné aj tieto opatrenia:
1. Urýchlená zmena systému bezpečnostných previerok. Tie sa musia stať nástrojom preverovania celkovej bezpečnostnej spoľahlivosti a lojálnosti ku štátu, nestačí len ako podklad pre oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.
Sudca, alebo prokurátor, ktorý neprichádza do styku s utajovanými skutočnosťami najvyšších stupňov už nemusí byť bezpečnostne spoľahlivý a lojálny ku Slovenskej republike? V prípade vedúcich funkcionárov je nutné zaviesť aj pravidelné preverovanie ich spoľahlivosti a lojality na polygrafe, napr. raz ročne. Zvýšené náklady sa nám mnohonásobne vrátia v stabilite a čistote systému.
2. Zriadenie skutočne nezávislej generálne inšpekcie bezpečnostných zložiek. Vnútorné inšpekčné zložky treba početne redukovať a zároveň výrazne posilniť ich nezávislosť. Ušetrené personálne a finančné zdroje treba investovať do novej inšpekčnej zložky vyššieho stupňa a prepojiť ju s činnosťou správneho súdnictva.
3. Prokuratúru treba zásadným spôsobom reformovať. Treba z nej odstrániť nánosy boľševického monokratického systému, zmeniť jej štruktúru a posilniť samosprávu a samosprávnu kontrolu aj generálneho prokurátora. Prokuratúru treba postaviť na troch pilieroch: trestnom, finančnom a správnom.
Výrazne posilniť autonómiu jednotlivých prokurátorov a vyvážiť to výrazným zvýšením postihov za zneužívanie právomocí. Do systému zaviesť obmedzenie personálnych právomocí generálneho prokurátora a právnu preskúmateľnosť všetkých jeho rozhodnutí vrátane rozhodnutí podľa § 363 Trestného poriadku.
4. Pripraviť a realizovať skutočnú reformu a očistu súdnictva, ktorá sa viac ako na štruktúry a budovy zameria na kvalitu súdnictva, zodpovednosť za výkon súdnej moci a samo očistné mechanizmy. Akákoľvek reforma bez radikálnej očisty a previerky všetkých sudcov je zbytočná. Obrazne povedané, justícia je asi systém kde špina je zažratá najviac a paragrafy sú najzakrútenejšie. V systéme justície treba posilniť pozíciu profesionálne zdatných a čestných sudcov a dostať tam veľa takýchto nových.
5. Reforma spravodajských zložiek štátu. Aby to všetko fungovalo, musí prestať výrazné zasahovanie spravodajských zložiek do práce orgánov činných v trestom konaní. Spravodajské služby si navzájom zasahujú do svojich kompetencií, prebieha medzi nimi nezdravá súťaž a naviac príliš prekrývajú činnosť policajných zložiek. Často to vyzerá, že tieto služby sa viac ako informačný a varovný nástroj štátu správajú ako mocenská zložka.
Treba dôsledne oddeliť vojenské, civilné a kriminálne spravodajstvo, rovnako ako metódy a nástroje rozviedky a kontrarozviedky, výrazne novelizovať úlohy, poslanie a nástroje jednotlivých spravodajských zložiek. Slovenskú informačnú službu v súčasnej podobe je treba nekompromisne zrušiť a nahradiť ju novým modelom civilného spravodajstva. Súčasná SIS je natoľko sprofanovaná a diskreditovaná, že už platí „nomen omen“. Nič, čo sa bude volať SIS dlho nebude mať dôveru v spoločnosti.
