No čo už, účel to splní, naši priatelia (postkomunisti) si povzdychnú, „akého to máme viťúza premiéra v boji s tým hnusným prezidentom“ a zaujúkajú si aj na verejných priestranstvách (aj weboch).
Až príliš sa táto technológia podobá komunistickému nachádzaniu nepriateľov a trestaniu. (Niektorým to pripomína deväťdesiate roky). Mne to silne evokuje dobu socialistickej –komunistickej minulosti. Možno, keby mohli, tak by pokračovali ďalej, ako to kedysi robili s kňazmi, roľníkmi (nielen kulakmi), živnostníkmi, priemyselníkmi (strednými aj malými), všetko triednymi nepriateľmi. A ŠTB vždy našlo metódu, ako ich donútiť priznať sa aj z neurobeného. Možno, keby mohli, pokračovali by ďalej. A tak možno (?) sa dočkáme nových T. Zemanov, Z. Schelingových, Krčméryov, a iných väzňov svedomia (triednych nepriateľov).
Ak im v takýchto (postkomunistických) metodikách nezabránime. Myslím, že aj všetci poslanci by sa mali zamyslieť, či hlasovaním nepodporujú snahu o direktívne vládnutie (riadená demokracia komunistov). A asi si treba uvedomiť, že žijeme v demokracii (a podľa ústavy v právnom štáte). A nevymýšľať si viac, ako je skutočnosť.
Tým nechcem povedať, že niekomu máme prepáčiť, že konal neprípustne. Ale nedomýšľať a konečne si povedať: padni, komu padni (aj v tom prípade, ak je to premiér alebo minister).
Pavel Pospíšil, dôchodca
