Možno budú hovoriť aj o socialistickom poľnohospodárstve, ale zatiaľ to nebolo realizované. Nuž, môj pohľad je trochu odlišný od toho oficiálneho (socialistického). Oficiálna politika hovorila, totiž, že naše poľnohospodárstvo je jedno z najlepších (hádam aj na svete). Aj keď neberiem do úvahy podmienky, za ktorých vzniklo, obetí a trápenia jednoduchých ľudí, z objektívneho hľadiska to pravdepodobne nebola a nie je pravda. Na najväčšiu chybu sa oficiálne pramene neodvážili poukazovať, za to boli väznice a súdy, ale skutočnosť bola taká, že zrušením súkromného vlastníctva roľníci neboli motivovaní, aby svojou aktivitou a rozumným hospodárením dosahovali výsledky porovnateľné s poľnohospodárstvom v slobodných krajinách. Keď k tomu prirátame nedostatok hnojív a strojov, ktorými boli prednostne zásobované štátne majetky a JRD na úkor (vtedy ešte) zbytkov súkromne hospodáriacich roľníkov, príčiny sú zrejmé.
Už v päťdesiatych rokoch vznikla publikácia: Satelite agriculture in crisis (New York 1954, možno nájsť v Univerzitnej knižnici v Bratislave), ktorá na základe oficiálnych údajov štatistických orgánov socialistických krajín nastavila zrkadlo aj nášmu poľnohospodárstvu. V tejto publikácii štatistické údaje svedčia o tom, ako zaostávalo naše poľnohospodárstvo za napr. Rakúskym a ako nestačilo potrebám obyvateľstva. V porovnaní s inými socialistickými krajinami, sme sa síce nemuseli hanbiť, ale celkove z hľadiska potrieb obyvateľstva to nebolo nič na vyskakovanie.
Príčiny sa hľadali v pomalom postupe kolektivizácie, v kulakoch, v zaostalosti vidieckeho obyvateľstva, ale už koncom r. 1952 predseda vlády Široký priznal otvorene, že 5. RP (päťročný plán) nebude splnený. Plán bol postavený vysoko a ciele neboli dosahované a nebudú splnené. A tak napriek vysokým dotáciám sa celé poľnohospodárstvo potácalo ďalej, medze sa ďalej rozorávali, krajina a celkové životné prostredie sa devastovalo, a všetko išlo v značnej miere do stratena. Tak umelé hnojivá sa predávkovávali, podzemná voda, ale aj povrchové toky sa z hľadiska životného prostredia ničili a obeťou bolo obyvateľstvo, ktoré pilo niekde aj skoro otrávenú vodu, za ktorou bolo z časti a niekde takmer úplne socialistické poľnohospodárstvo.
Po zmenách (v roku 1989) nám dochádzalo, že takýmto spôsobom je cesta von z problémov zarúbaná, ale zmenám (systémovým) sme sa bránili a klamali sme sami seba. (Pamätáte sa na publikáciu Bratislava nahlas?) Ešte aj teraz panuje v značnej časti aj odbornej verejnosti nostalgia za pomermi v socializme. A aj, niekedy hlavne, v sfére poľnohospodárstva. A je zaujímavé, že hlavne bývalí „generáli“ nášho poľnohospodárstva (a ich ideoví nasledovníci) hľadajú chybu v zmenách, ktoré nastali po roku 1989. Zabúdajú, že 45 rokov trvajúce „politické“ riešenie problémov sa muselo niekde prejaviť a nápravy musia nastať hlavne v hlavách ľudí, ktorých zavádzaním a hľadaním nepriateľov veru nepresvedčíme. Čakanie na rytierov zo Sitna asi nie je riešením, ale len tvrdou prácou bez politikárčenia, často aj návratom pred rok 1948 sa dopracujeme k lepším výsledkom a pomerom.
Pevel Pospíšil, dôchodca apríl 2015
