Hovorím to preto, že takéto subjektívne interpretovanie platných zákonov, ale aj Ústavy SR, ústavného zákona č. 23/1991 Z.z. sú v našom súdnictve, ale aj vo verejnej správe časté.
V doterajšom hľadaní pravdy mi aj NS aj Ministerstvo spravodlivosti SR odpovedalo, že je všetko v poriadku, lebo:
1. Podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, „odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.
- teda v tomto prípade NS rozhoduje či je niečo v rozpore s verejným záujmom. Neviem či môže byť v súlade s verejným záujmom skutočnosť, že verejné alebo štátne orgány konajú v rozpore so zákonmi, poškodzujú občanov, čo mal NS vidieť z odvolaní proti rozsudkom krajských súdov. Takto vlastne je občan vydaný na milosť a nemilosť NS a spravodlivosť, resp. zásady právneho štátu idú bokom. Nepresvedčuje ma ani argumentovanie nálezmi ÚS ( ÚS (ÚS (sp. zn. I. ÚS 38/2012-24 v zmysle ktorého uvedený súd „vo svojej konštatnej judikatúre zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97)“.
Tým, že NS odmietol pojednávať, nám neumožnil ani žiadať o vypočutie svedkov, resp odmietol konať tak, aby boli vykonané dôkazy uvedené v našich odvolaniach. V skutočnosti sme mali prekazené dožadovať sa dodržiavania zákonov štátnymi a verejnými orgánmi pred nezávislým súdom. Zo strany občana sa takéto správanie dá chápať aj ako nezáujem súdov, prokuratúry, vládnych činiteľov, aby boli veci prešetrené a uzavreté. Možno vhodný termín je štátny klientelizmus.
Vzniká otázka zbytočnosti Ústavy SR, Dohovoru..., Ústavného zákona č. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a možno by sa dali vyhľadať aj ďalšie zákonné normy. V tejto súvislosti by som rád upriamil pozornosť, najmä na §1 (1) zákona č. 23/1991: Ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právna predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.
- § 2 Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ratifikované a vyhlásené Českou a Slovenskou Federatívnou Republikou, sú na jej území všeobecne záväzné a majú prednosť pred zákonom. (Mimochodom prečo po vzniku SR si NR SR nenašla čas, aby zmenila aj takéto formálne veci, ako je v tomto prípade uvedenie názvu štátu podľa už 20 rokov platný skutočností ?). Alebo tým chcú zákonodarcovia povedať, že veď tento zákon pre nás neplatí?
- Piata hlava, Právo na súdnu a inú právnu ochranu
- Čl. 38 (2) Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov s v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Myslím, že takto by som mohol citovať ďalej.
Bolo by dobre, keby celej našej verejnosti vysvetlili, pracovníci ministerstva spravodlivosti, Najvyššieho súdu, (prípadne aj ÚS SR), ale aj poslanci NR SR, ako je to s týmito ustanoveniami. Treba ich vôbec dodržiavať?
Sem patrí aj Čl. 6 dohovoru, Právo na spravodlivé súdne konanie
1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.....
Kto zmenil tieto ustanovenia a kto spôsobil, že príslušné orgány nekonajú striktne podľa nich.
V tomto smere by bola vhodná účasť na takejto diskusii aj odborníkov na otázky štátu a práva, či tieto konkrétne ustanovenia treba dodržiavať alebo nie. (Neviem, či si môžem dovoliť požiadať o právny názor právnikov zo združenia Via Iuris?).
Po posledných skúsenostiach mám veľmi zlé pocity z výnimiek rôzneho druhu. Za takéto považujem aj ustanovenia Súdneho poriadku, konania Ústavného súdu a pod. Všetky rátajú s tým, že príslušné orgány tieto „výnimky“ nebudú zneužívať. Nie som si istý, či aj vrcholní predstavitelia štátu tieto výnimky nezneužívajú. Je to na škodu právneho štátu, demokracie v ňom a života občianskej spoločnosti, do ktorej sa aj sám chcem počítať.
Stačilo mi porušovanie mojich základných práv a slobôd v čase socializmu, aj toho s ľudskou tvárou.
Predsa nemôžeme 25 rokov po zmenách v našom živote nežiadať, aby všetci v tomto štáte dodržiavali normy, za ktoré sme boli a ktoré boli samotnými „porušovateľmi“ včlenené do najvyšších noriem z medzinárodných zmlúv. Tieto normy naše vlády po zmenách (rok 1989) odsúhlasili a s veľkou hrdosťou slávnostne uviedli do praxe. Nakoniec nie je zanedbateľná skutočnosť, že ich dodržiavanie zaručujú pri svojich sľuboch, keď sa ujímajú postov, do ktorých boli zvolení alebo vymenovaní aj najvyšší vládni a ústavní činitelia, dokonca aj prezident.
Pavel Pospíšil, Bratislava
