Keďže sme ho s manželkou osobne poznali už za totality, ale aj po nej, táto rozlúčka v Blumentálskom kostole bola pre nás (a nielen pre nás) veľmi ťažká. Na druhej strane ma potešili prejavy rozlúčky významných naších osobností (homília pátra Sucháňa, prezidenta Kisku, pána Pastyržáka, profesora Krčméryho, pán Miklošku). V prejavoch povedali toľko významných slov, že som si znovu uvedomil dôležitosť života pána Srholca a iných ľudí, ktorí sa podieľali na našom zápase s totalitou. A znovu som si uvedomil nepochopiteľné vyjadrovanie sa o zmene po r. 1989, politikov, ale aj iných ľudí a znevažovaní zmeny, ktorá prišla po roku 1989 (veď sa nič nezmenilo, mne bolo za totality (komunizmu) lepšie a pod).
Myslím si, že ostávame týmto ľuďom veľa dĺžni, ale máme povinnosť aj voči mládeži, ktorá o tom ako sme žili za totality nevie nič a ani škola a zdá sa. ani my starší nerobíme skoro nič, aby sa nezabudlo nielen na týchto hrdinov. Na obete tisícok väzňov, nespravodlivo odsúdených: roľníkov, kňazov ale aj ďalších aj obyčajných ľudí, ktorí boli ohrozovaní na životoch a stovky z nich aj životy stratili.
Nedopustime zabúdanie!
Inak sa znovu dostaneme „pod krídla ochrany“ ľudí, ktorí radi zneužijú situáciu, aby svojím konaním zvrátili tak ťažko nadobudnutú slobodu a demokraciu.
Aj preto rozmýšľajme. Aj pri volebných urnách a iných verejných a politických akciách. Myslím, že sme povinní voči obetiam minulosti, voči ďalším generáciám, ale aj voči sebe.
Pavel Pospíšíl, dôchodca
