Na druhej strane som si všimol (v tlači a talevízii), že v koalícii sa vytŕčajú aj bývalí komunisti a postkomunisti. A konajú, ako konali ich starí rodičia, možno rodičia v čase likvidácie demokracie. Najprv všetko rozbiť, zničiť a zmagoriť a potom budovať šťastné (komunistické?) zajtrajšky (Slovensko). Zatiaľ sa im podarilo znefunkčniť Ústavný súd.
Je zaujímavé, že vtedy (po r. 1948), to bol kapitalistický systém, Vatikán, domáci kapitalisti (včítane roľníkov a remeselníkov), zlá inteligencia ako nepriatelia. A zanechali nám: poľnohospodárstvo neschopné konkurencie a rozvrátené vlastníctvo pôdy, priemysel zameraný (na Slovensku) na vojnovú výrobu, nefunkčné súdy, prokuratúru a políciu schopnú slúžiť (zdá sa) najmä účelovo, ideologicky odchovanú nadstavbu (najmä právnikov, časť kultúrnych pracovníkov). Dôsledky činnosti Strany a jej ozbrojených „pästí“ – najmä ŠTB, systému udavačov a ochrancov, znášame aj v súčasnosti.
Teraz nastupujú noví nepriatelia: Soros a „jeho deti“, novinári, zlý Brusel a podobne. Hľadanie vnútorných nepriateľov a zbavovanie sa zodpovednosti poznáme z minulosti.
Časť poľnohospodárov vie, odkiaľ vanú vetry. Podobne značná časť našej verejnosti. (pozri námestia). Myslím si, že od súčasnej reprezentácie už nápravu ťažko čakať.
Zasa sa dáme podviesť? Napriek tomu, že vytvárajú podmienky, aby boli vraždení mladí ľudia, a vytvárajú systém vhodný najmä pre „našich“ ľudí a ich prisluhovateľov?
Máme možnosť v nastávajúcich voľbách zdvihnúť hlavy a rozmýšľať. Uvedomme si, že po viac ako desať ročnom panovaní súčasných vládcov, už neplatí: to nie my, to tí druhí.
Pripravme sa na to a rozmýšľajme. Myslím si, že mladí na námestiach nám ukazujú že znovu strkať hlavu do piesku nie je dobré riešenie.
Pavel Pospíšil, dôchodca a svedok čias.
Február 1919.
