Niektorí spoluobčania sa vyjadrili, že čo si to dovoľujem prejavovať názor (svoj) na (demokraticky) navrhnutých kandidátov, niektorí ma ubezpečovali, že druhé kolo bude isto, iní moje názory zlostne odmietli a pod.
Chcem povedať, že v týchto reakciách vidím prejavy životnej filozofie našich ľudí, v ktorej (asi) zostávajú zvyšky totalít z minulých časov (aj tej našej), ale najmä filozofie komunistickej, ktorú vidím aj v našich „socialistoch“, ale nech mi prepáčia aj tí, ktorých si inak vážim (a myslím si, že aj ja k nim patrím) aj u našich kresťanov. Doložím: aj u tých, ktorí sa pokladajú za demokratov. Medzi takéto negatívne prejavy životnej filozofie považujem aj pýchu, pocit nadradenosti voči občanom, ale aj povinnosť nekradnúť a nenechať kradnúť. Deptanie slabších z pozície moci tiež nemožno pokladať za pozitívnu vlastnosť politikov.
Myslím si, že všetci sa máme čo ešte učiť a zvykať si na pomery, ktoré sme si (ne)dobrovoľne vybojovali a prejavuje sa to vo všetkých stránkach nášho života. Prepáčte mi milí spoluobčania, že si dovoľujem o tom hovoriť otvorene, ale asi treba. Keď o nich hovorím, snažím sa prejaviť svoj postoj k veciam verejným a takto sa snažím hovoriť ku všetkým spoluobčanom, bez ohľadu na to, či sú sudcovia, prokurátori, politici alebo my „obyčajní“ ľudia.
Momentálne cítim potrebu hovoriť o svojom pohľade na postkomunistov a tých, ktorí sú s nimi spriaznenými. Považujem to za dôležité zo svojho pohľadu starého človeka, ktorému sa podarilo nezapliesť sa príliš do osídiel tých, ktorí vedia využiť dobu. Lepšie by bolo hovoriť o zneužití doby. Je mi jedno, či je to pán prezident, predseda vlády, kandidát na prezidenta alebo politik, alebo len „náš“ privatizér.
Ak nebudem hovoriť, budú vznikať možnosti pre nových komunistov, tiež politikov, prokurátorov typu toho, čo poslal na smrť Horákovú, sudcov čo posielali do žalárov našich jednoduchých ľudí, ktorým sa trochu darilo a trestali aj ich deti apod. Trestali však aj spisovateľov a iných umelcov, kňazov rôznych denominácií. Bohužiaľ aj špičkových vzdelancov (výnimočných aj v našich malých pomeroch). A radi zabúdame, a pechoríme sa za mocou pre seba, tolerujeme im a sebe takéto chybné činy. A vznikajú noví malí Hitlerovia, páni Mečiarovci, páni vladári zo Smeru, noví národovci, ale aj nové Gorily, rodiace sa chobotnice aj u Demokratov a nové zločiny. A tých, čo o tom chcú hovoriť neváhame likvidovať, posielať do vyhnanstva, len aby sa nám „lepšie darilo“, aby sme mali kľud.
Čo si mám o tom myslieť, keď bývalý predseda Ústavného súdu povie svoj názor, o tom, že sudcovia zmenili charakter nášho štátu, a nič sa nedeje. Pedagóg z právnickej fakulty sa osmelí povedať svoj názor na sudcov, novinár na advokátov a nič. Karavána ide ďalej. Pri najlepšom trafená hus gagne a povie niečo o tlači. Nuž páni na právnických fakultách akých skvelých právnikov nám to už viac desaťročí vychovávate (na miesta sudcov, prokurátorov, politikov advokátov).
A my (voliči v demokratickom štáte) pripravujeme pôdu pre nových potentátov, ktorí radi vládnu ku prospechu „svojich“ a ešte sa usmievajú. A babky demokratky ujúkajú. Nuž „ujúkajú“ pre budúcnosť svojich vnukov, rovnako ako ujúkali v roku 1948 a v čase normalizácie po r. 1968. Vstávajú stále noví vládcovia (bojovníci) a my sa prizeráme a tlieskame a tešíme sa, ako to dopadne. Asi by bolo najlepšie povedať: na Slovensku je to tak. Bác.
Pavel Pospíšil, január 2014
