- Lebo nerobím druhým to, čo nechcem, aby mi robili druhí. Nepovažujem to za niečo iba kresťanské, je to v ľudskej spoločnosti všeobecne platné, morálne a etické. Aj v Indonézii, v Sudáne, v Čile...
- Lebo prijatím tovaru alebo služby „na faktúru“ sa zo mňa stáva až do zaplatenia dlžník. A ten pocit si nadmerne vychutnávať nemusím.
- Lebo chcem obchodovať s dodávateľom aj naďalej. Ale aj keby nie, nenechám za sebou potopu.
- Lebo o neplatičoch si ľudia povedia. Dokonca sa stáva aj to, že človeka tieto chýry predstihnú. Potom musí všade chodiť s plnou peňaženkou, pretože ho preventívne nikto „na faktúru“ nevybaví.
Ale čo ak sa stane, že na zaplatenie nemám?
Ak už v čase prevzatia tovaru alebo služby viem, že faktúru nebudem môcť uhradiť včas, dopúšťam sa trestného činu podvodu. Takže toto neodporúčam absolútne nikomu.
Ak sa počas lehoty splatnosti vyskytne situácia, s ktorou som nepočítal a ktorá mi zmarí včasné zaplatenie faktúry, využijem úverové možnosti (povolené prečerpanie – kontokorent, kreditnú kartu, pôžičku od rodiny...) a faktúru splatím v riadnej splatnosti. Náklady na úroky znášam spravodlivo ja a nie môj dodávateľ.
Ak nastane predchádzajúca situácia a ja nemám momentálne žiadne úverové možnosti, kontaktujem dodávateľa, oznámim mu vzniknutú situáciu a pokúsim sa s ním nájsť optimálne riešenie vzniknutej situácie (čiastočné zaplatenie a dohoda o termíne doplatenia, prípadne celkový posun splatnosti).
Ak by sa takéto stavy mali opakovať častejšie, zvážim zmysluplnosť svojho podnikania. Pozatínať sekery všade navôkol a zmiznúť je totiž zbojníčina.
