...
po poriadku : všade sú Indi, úplne všade, dokonca aj všade inde Indi a ak sa tu aj dáky ten turista zjaví, tak je kruto pohltený masou čiernych hláv, takže ho človek nazazrie. a poviem vám, že mi už chýba ten belošský fenomén, bo všade kde dôjdem, zavesí sa na mňa niekoľko kilogramov pohľadov a to vie človeka vcelku unaviť, len čo je pravda. len, čo je pravda? som dnes spolu s Nietzschem hútal schovaný v hotelovej izbietke, srkajúc Monu Lisu, čo je mieste hnusné, vraj ľahké, pivo. no, kúpil som si rovnakom obchodíku, ktoré tu majú veľmi umne schované a zamrežované, aj strong beer a čuduj sa svete rovnaké percento alkoholu, divné. . . . . .
zátišie - akosi rozostrene vidím
Himaláje sú fasa, to vie každý, ale čo každý nevie je, že sú fest fasa,,,,, .
takže ešte som v mestečku Mussoorie, letnom hniezdočku lásky hindských mladomanželov, vchádzam do Himalaya adventure agency,kde mi z úsmevom oznámia, že samozrejme pre mňa vyhútajú expedíciu do ktorejkoľvek časti hôr. super vravím - údolie Har-ki-dun Govind national park, jaska, akože pre vás 70 dolárov za deň, osem dni to mame, tadada,,, tak to teda nie milí Hindi, neni som je ten turista zo západu, ktorý musí dotovať vašu švagrinú lebo ma podagru, testiná padúcnicu a svokor zrádnik, toto nie, povie si tatranec Jaro - mrak, na iné som ja v Írsku za internetom drel, a daváj naskočí ráno naverímboha do autobusu, ale rýchlo z neho vyskočí, bo to bol omyl a napokon vhukne do toho správneho stroja netušiac, že šofér je maniakálny psychoš a razí si to päťdesiatkou po tak úboho úzkych a strmých cestách, že by zaplakal aj enduro profík a takmer plače aj váš pisateľ a skutočne sa hádam po prvý krát bojí v autobuse. miestne autobusy sú krásnym príkladom ľudskej spolupatričnosti a bezhlavosti, čo by sa dalo v podstate povedať o celej Indii; teda cesta, na vysvetlenie, je široká práve na jeden autobus a dva bon pari; zastávky sú silne virtuálne v závislosti od vodičovej ľubovôle, to jest, že niekedy mávajúcim zastane, inokedy nie. ovce a sliepky nastúpiť môžu, kravy a opice zdá sa nie. aj tu ako všade platí istá etiketa, napr. je vhodne pravidelne hlasno grgať, pluť a chriachliť cez večne otvorené okna - inač týchto bulkov horských som ešte nevidel smrkať a zo začiatku som sa čudoval, že prečo na mňa tak zvláštne pokukujú, keď vykonávam túto činnosť; proste kapesníky a servítky neuznávajú. no dosť bolo busu, nebudem rozpisovať aké je to super, keď sa stretnú dva protiidúce.
z autobusu
Vystupujem v dzedzine Naugaon a spolu s kalkatskými manželmi si berieme taxík Jeep Tata - to je značka - a šofér zas berie malý ohľad na náš tráviaci trakt a už sa rútime cestou a hlavne necestou; tu by sa hodil dáky verš :
cez hate, výmole a potoky
cez nášho potu potoky ...
výborne zase raz zdarný A-A rým.
((video))
Taaaak a sme konečne poriadne vytrasený za obcou Sankri, kde Nám cestu zahradí zosuv pôdy, takže hop, batoh na pleco a ide sa. v podstate za štyri dni som vypochodoval celú dolinu až do prekrásneho Har-ki-dun, čo je vlastne posledne možné noclažisko vo výške 3600 m. jaj, jaj, jaj. krásička. celý čas som šiel sám bez sprievodcu, s nemožne ťažkým 27 kilovým vakom, čím som si vyslúžil rešpekt u miestnych, to fakt nekecám. nie že by som bol lepší ako oni, to vôbec, však títo blázni si naložia 50 kilo a bežia hore v batinkách, ktoré by si našinec ani na záhradu nevzal. ibaže sú zvyknutí na holandských a anglických turistov, ktorí sa sem vyvezú na muliciach a padajú z nôh od únavy.
už na mňa čaká...
konečne
dedinka Osla, prístupná iba pešky; tesno ale útulne
mier
impresionizmus?
chodiace noše sena
všetci sa tešíme
perspektiva
perspektiva?
Har-ki-dun je čarovné miesto, obklopené zasneženými šesťtisícovkami, kde nikto nechodí, kde žijú medvede, snežný leopard a orol s ohromným rozpätím krídel, že to ani radšej neodhadujem( das dvanac metrov ). po krátkej aklimatizácii som vybehol na miestny kopček, kolo štyri-štyri nad more a no, proste škoda reči. rozprávka...
mapa : http://wikimapia.org/#lat=31.1396603&lon=78.2923508&z=12&l=0&m=a&v=2
ach...
Har ki doon
ľadové kryštály na bodľačí
v podhorí 37 stupňov Celzia a u nás sneží
hrebeň, hrebeň, hrebeň, hrebeň
dobre ráno - dobre áno
cestou nahor
((video2))
hore
pokoj v údoli
všetko je v poriadku
dlhá cesta - za 8 dní som stretol iba jedného 'bieleho' turistu. chvalabohu tu nik nechodí
Správca nocľahárne ma potľapkal po pleci a keď sme sa lúčili stisol mocne ruku a zadeklamoval, že som very good man. musím povedať, že títo horali sú veľmi milí ľudia, žijúci skutočne ťažký, drsný život, že potom sa ani niet čo čudovať, že za našimi bledými tvárami a drahými botami, vidia okrem človeka aj kráčajúce doláriky. môj kamoš Raj - správca, však bol prvý z nich, ktorý mal iba to žiarenie ľudskosti. vzácny človek. tvrdil, že tu ešte nikto z Československa nebol, no možno je to pravda, aj keď je to vlastne fuk. luk man, na tuto horu ešte nikto nevyšiel, ukazujúc mi hrdo neprístupný končiar - Swargarohini. ja som zafrajeril, že na budúci rok sem dôjdem s hadmi zo Slovenska a hora padne. zasmial sa chlapík, zasmial, ale trošku nedôverčivo sa potom opýtal či som horolezec. ale ba, čo ja tam budem športové výkony metať, nechám ti kamo tu horu nezlezenú, nezarmútim ti dušu. šak bych sa
ani do tretiny nevyžgrabal...
Swargarohini
viete si predstaviť niečo romantickejšie? /// obyvatelia týchto domcov asi áno
Finančná bilancia týždenného výletu, všeho všudy asi 70 doláčov, čo je viac než lacné, ak rátame každú noc posteľ a trikrát denne cepla strava...
čo ešte, jaj, drumbľa. človek si získa cez hudbu priateľov aj keď vlastne ani hrať nevie, teda človek pavliga; ale skutočne, mnou spotvorená pieseň govinda džaja-džaja predvedená na pre nich neznámej drumbli, vyvolala potlesk. tak už aj ja hudobný analfabet som si zahral pred 30timi poslucháčmi - sedí bača pri ohníčku hreje sa, hreje sa, hreje, hreje ......
ženy. ako ináč.?! nepadla ešte zmienka a nepadla ani žienka. Indky sú veľmi príťažlivé, uhrančivé, najmä v mestách, odeté do modernejších verzii sarongov a pestrorakých sari, fakt hybaj het. v horách je to trošku iné. tvrdou prácou a prostredím rýchlo 'zojdu'. vlastne skoro tu chýba ten prechod, čomu hovoríme žena, medzi mladicou a staršou pani. buď to abo ono. nuž nič netušiaci jaro si kráča cestičkou, tešiac sa z prostredia a nádherného počasíčka, keď tu kde sa vzala tam sa vzala, na mostíku stojí starenka, no možno 35-40, a čosi na mňa volá. to by bolo ok, ale prečo si pri tom ukazuje tak ostentatívne-okázalo na pohlavie. ech zrýchlil som krok, no ona za mnou ešte viac kričí. ej hanba-nehanba pustil som sa takmer do behu. s pánom bohom! s vetrom na pleši... radšej stretnuť medveďa, fuch. o pol hodinku sa situácia takmer zopakovala, tentokrát to bola driečna hospodárka, s obrovskou nošou sena na chrbte.
ta si tentokrát ukazovala na srdce a čosi dokola drmolila. ja duša naivná, najskôr, že chce dáku almužnu, v čom sa tu miestne decká predbiehajú, ale potom mi došlo o čo ide a zadupal som rezko do kopca. hoc mi to neskôr nedalo pokoja - hm na sene, hm na sene...
devy
viete si prestavit niečo romantickejšie?
i love india - v dedine Naugaon
s prehľadom
zapadám
Aj stačilo na dnes. cestou z hôr som takmer odpadol od únavy, keď som sa podujal, že prejdem za deň dole, čo mi hore trvalo dva. nadmorská výška predsa len robí svoje. tak si tu teraz na podhorí liečim otlaky a svalovku, čítam čo pravil Zarathustra a teším sa na zajtra, na najsvätejšie hinduistické pútnické miesto Gangotri, prameň slávnej Gangy a najskôr sa vyteperím ešte dakus vyššie. stáčaš to do vyšších sfér, ako spieva Marián Kochansky z Lojzovcov.
tak majte sa všetci pekne, ak vám niekomu nedošiel prvý mejl, tak proste nedošiel, už to nemienim riešiť. miestny inet proste padá každu chvíľu a a a vobec...
keďže svastiky 'hákového kríža' tu platia čoby skutočný symbol jednoty, neostáva iné ako sa lúčiť
oh mane padme hum - zieg heil
a naspäť v Uttarkashi
p.s. o sľúbenej gastronómii niekedy nabudúce
p.p.s. ak ten bledý zločinec u Nietzscheho nie je Dostojevského Raskoľnikov, tak ja potom neviem...
