Neviem či poznáte audio-klasiku slovenského rozhlasu - adaptáciu Pavla Dobšinského, od vynikajúceho Ivana Stanislava : Ako išlo vajce na vandrovku s nezabudnuteľným Mariánom Labudom čoby Vajcom. V záverečnej akčnej a najzábavnejšiej časti vypráva zbojnícky kapitán, myslím že ho hrá Čálik, svojím komplicom, čo za hrôza sa mu stala v ich domci.
Kapitán ( roztraseným hlasom ) … akosi málo svetla sa mi zdalo, taniere prázdne, pahreba vyhasnutá, reku do nej dúchnem, tak ju preberiem. A vtedy sa to začalo.!.!
Zbojníci ( dvaja ) : čo ? čo ?
Kapitán ( najskôr šepky a postupne gradujúco ) : v tej pahrebe bol sám Pushkár ukrytý a pušného prachu od oka ale mi uprášil …
A toto všetko sú časopriestorové paraboly, lebo v Pushkare je prachu a piesku požehnane ( už len kvôli tomu že je na okraji púšte ).
Camel fest je udalosť fest nevšedná a zúčastňuje sa jej okolo 50000 ľudí, ktorí sa dôjdu nielen zabávať na ťavích dostihoch, preťahovaní lanom so slonom, časovke vo viazaní turbanu a pod., ale prichádzajú za skutočným obchodom, kedy cena za špičkovú ťavu – šprintérku môže vyletieť až na 100000 rupii ( 60000 skk ). Takže sme tu a teraz, ťavy, kolotoče, neuveriteľne farebne odeté ženy a žienky, turisti – kradnúci atmošku svojimi zbraňami - foťákmi; hlava, hlava a hlava na hlave a samotne magické mestečko Pushkar. Nuž čo, je fasa blúdiť uličkami, vyšlapnúť na kopec k džinistickemu chrámu v 40 stupňovej páľave a motať sa bez cieľa a vytešovať decka tým, že ich fotím, sedieť a tešiť sa z hinduistov, veľmi vážne sa myjúcich v miestnom jazierku a z dlhochvostých makakov a potom naplno šlapať do ďaľšieho kopca, k ešte svätejšiemu chrámu a západu slnka, ktorý by som vďaka večne prítomnému ‘správnemu’ načasovaniu nestihol, keby som došiel o 30 sekúnd indických neskôr…
privitanie?
nebyt elektrickeho vedenia a malych traktorov, tak sa citim ako v hlbokej minulosti
svet tiav
... s chramom
hostina
hmmmmm, ktoru si kupit?
hmmmmmmm
skryta reklama na vodafone
povedz syyyyr
rodina
cervene rozostrenie
klobuk
luminiscecie
Pushkar fest
...
...
jeden z mala chramov Sikhov
a ze okraj puste...
sadhuovia a vina hasisa
ako malo staci k stastiu
Slnko padlo za a Pushkar žije hudbou a spevom a revom, keď tu uprostred najväčšej veselice vypadne prúd a všetko sa vnorí do tmy TMY. Veď už je aj na čase ta naspať do hotela Ajmerskeho. A len tak si v autobuse chce človek pohútať – huty-hut o ľudoch, ktorí boli na kolotočoch, že ako sa ti nebožiaci dostali nadol po výpadku prúdu, lež nedá sa rozjímať ani premýšľať, bo si v prázdnom autobuse, prisadne ku mne lunaticky sa usmievajúci Ind a položí si ruku na moje koleno. Fiha! To som veru nečakal, taký pekný záver dna! A teda mu rázne odhodím ruku mimo mojich všetkých fyzických, astrálnych a éterických tiel a čakám že ako sa tato romanca vyvinie. No Ind sa iba urazí a už neprerečie ni slovka a nadurdeno zostava sedieť pri mne do konca.
Ale toto treba správne pochopiť : v Indii je bežné vidieť, chlapcov či mužov, dvojice, prejavujúce si nežnosti, držiace sa za ruky, laškujúce, ale opakujem, že to treba chápať ináč a že nejde o homosexualitu. Len táto puritánska spoločnosť nepripúšťa intímnosti medzi mužom a ženou na verejnosti, mladi sa tu nedržia za ruky, nebozkávajú. Mám za to, že takto podivne si to chlapci nahrádzajú a myslím, že ide o prejavy končiace pri dotykoch. Myslím. Avšak sorry šuhaji ja zatiaľ takéto nežnôstky nepotrebujem, ibaže by ste boli trochu fešnejší, ...
Slnko zapadlo ako som už bol býval spomínal a tak zapadám aj ja postele do. Kolotočový problém sa poriešil sám v hladine alfa, kedy som si na pokraji vedomia spomenul na vrčiace a dymiace naftové motory kolotočov. Sláva! ľudkovia môžu dole z výšky ruského kola a nech si zapadnú kde len chcú a ja zajtra na stranu taktiež západnú pokračujem, smer Jodhpur a až hen do Jaisalmeru k pakistanským hraniciam. Nech mi svieti Alah na cestu...
...kto bol v Indii a nebol v meste Jodhpur, tak prišiel o veľmi veľa. nebudem vyťahovať iba moje pocity - nech sa vyjadri skutočný majster - Aldous Huxley, jeden z najlepších románopiscov vôbec. teda čo povedal o pohľade z obrovitánskej pevnosti Mehrangarh, že : asi tak sa cítili bohovia pri pohľade z Olympu na ľudské hmýrenie. a pravdu ma chlap. pohľad z výšky na modrý Jodhpur, pripomínajúci skladačku lega, je úžasný. človek sa cíti majestátne aj keď nie je zrovna maharadža.
v Jodhpure sme vyfasovali jednoznačne najlepšiu izbu, proste po akej nenáročný batožkár túži, t.j. tiché, veľké, svetle, útulne izbisko, vlastná kúpelňa, ešte vlastnejšia telka s uhlopriečkou 88 palcov, balkón, dva ventilatores, 5 odpudzovačov hmyzu, sedem schodov na strešnú restiku s šialeným výhľadom. a ako pečiatka na potvrdenie, nápis nad dverami - maharaja room. no necit sa kráľovsky za sto korún!?!
Jodhpur a jeho modrá je dobrá, dobrá ako repelent ( skutočne tento sýto-bledo modrý nádych odpudzuje vampírov ) a modrá je aj bodrá, bodrá k turistom, lebo celkom zaslúžene si tu prídu na svoje po bezhlavom cocoteni v Dilli a Agre. modré domčeky - haveli s prekrásnymi interiérmi, skvelými maľbami na stenách a extrémne chutnými jedlami v reštikách, je prosto nemožné obísť. pevnosť samotná je úžasnou ukážkou radžastanskej architektúry a detailne zdobené steny, stropy, paláce, nechajú návštevníka iba nechápavo čumieť a čudovať sa, že čo sa ti Európania naparujú s Louvreami, Karlsteinmi a Spišskými hradmi. prisámbohu, takúto skvelú pevnosť, hrad, som ešte nevidel, necítil. vo vstupnej bráne človek vyfasuje zadara sluchátka s virtuálnym sprievodcom. stačí sledovať postupnosť čísel a vyťukať, ktoré sa mu zažiada. ostáva sa mi iba čudovať ako profesionálne je precízne je toto audio zmáknute, nie len na indickú úroveň. žasnem. skvele dabované, so simuláciou obliehania a streľbou, ktoré doplňa komentármi súčastný Jodhpurský maharadža. prenášam sa do oných dôb, keď hordy znepriatelených kmeňov z terajšieho Pakistanu útočili a plienili. avšak Mehrangarh nepadol ani raz.
parádička.
z hotela
Mehrangarh ( foto Steve )
ok
Sir foto Sir chocolade Sir pen Sir foto Sir bisquit Sir foto Sir rupii Sir foto Sir foto ...........
maly maharadza
ulica
pri vstupe
pohlad pre bohov
vysoko
modre lego
tak ako mravcekovci?
prova
modre domceky haveli
jedna so skromnych maharadzovych miestnosti
strieborne nositka na slona
jedna z atrakcii
aj hinduisti si pridu na svoje
steve
indicke lesenie
pri zapade slnka
zapad
Ráno naskakujeme na bus a ide sa ďalej. Steve celý šťastný, lebo Liverpool, jeho srdcový tím vyhral dôležitý zápas. ináč steve je chlapík superný, plný pohody, nenaročný na spotrebu prázdnych slov a skutočný cestovateľ. tak jest. postretal som v Indiách plno ľudkov, originálnych, nevšedných, ktorí precestovali šialene exotické miesta a pred ktorými sa radšej nevystatujem, že kde všade som bol. napr. holka v Rishikeshskom ashrame končila svoju 15 mesačnú cestu svetom. kedy prešla všetky kontinenty, okrem Antarktidy, študovala masáže na Haiti, potápala sa v Karibiku, plavila k ostrovom v Oceánii, kde môžu k domorodcom turisti iba so špeciálnym povolením, na týždeň a maximálne v počte desať kusov ( žiadni iní turisti ta nesmú ), Afrika, Južná Amerika, Aljaška, Slovensko - lyžovačka v Nízkych Tatrách, Ukrajina, Rusko, atakdalej. začínala s boyfriendom, skončila s girlfriendkou. flexibilita je vraj skutočná sloboda... a Steve je jedným z tých, ktorý si hodia vak na pleco, a hybaj na rok do sveta. toto je už jeho štvrtý ročný výlet. úlet. 8-9 mesiacov pracuje ako kuchár v Cantenbury, našetrí 6000 libier a ide sa. link - http://www.getjealous.com/stevehaley - je jeho itinerár, pekne veru fotočky. kdesi som s ním aj ja, pod menom Jacko alebo Butchy - vysvetlím dodatočne. v buse sa zoznamujeme s írskou holkou z mestečka Derry, tiež zúrivou cestovateľskou a fanynkou Liverpoolu, takže dlhé minúty môžem sledovať rozhovory o mestách a miestach, ktoré obaja navštívili, premiešané s prognózami na tuto sezónu a ligu majstrov. Jaquelin je jedna z tých holiek, ktorých je tu skutočne mnoho, čo neriešia strachy z okradnutia či znásilnenia a cestujú samé. Jaquelin alebo Jackie, už prešla tiež riadny kus sveta - krížom Afriku, krážom južnú Ameriku a iné destinácie a s úsmevom nám rozprava o tom čo si na ňu počkalo v najmalebnejšej krajine sveta Kashmire pred dvomi týždňami. pravda, teraz to už hovorí uvoľnene, ale vtedy jej do smiechu veru nebolo. v Kashmire sú populárne ubytka v hausbotoch na jazerách. Jackie si ešte v Dillí zabukovala ubytko, takže bezstarostne zamierila na sever. kde ju už na nádraží čakal majiteľ botela a naložil do auta. no a tu je vec : šofér ju proste uniesol. zavrel ju na tri dlhokánske dni do izby v hausbote, zobral všetky peniaze, batožinu a vyhrážal sa smrťou a znásilnením ak mu z kreditky nevytiahne 10000 rupii. Jackie blázon ešte simulovala, že ma zablokovanú kreditku, keď naschvál vyťukala nesprávny pin kód. chlapík na nasrdil ešte viac a tak vyľakal chúďa holku, že mu na druhý deň peniaze dala. a samozrejme nasledovali vyhrážky, že ak ho udá polícii, že si ju nájde... napokon ju majiteľ podniku odviezol priamo na stanicu a naložil na vlak s tým, že sa dušoval, že o ničom nevedel. ešte mlel o tom, že zbytočne pôjde na políciu, tí nič nevyriešia, že im je osud turistov fuk a prosil ju aby o tom nedala vedieť veľvyslanectvu a turistickému vydavateľstvu Lonely Planet, že by to mohlo zmraziť už aj tak úbohý príliv turistov a podobne keci-y. nakoniec, si predstavte, ju ešte požiadal, či mu dá dáky tringelt za odvezenie na stanicu. brutal. Jackie to zdá sa už hodila za hlavu s tým, že to asi po toľkých rokoch cestovania malo prísť, akurát nečakala že v Indii. samozrejme oznámila všetko ambasáde a chystá sa napísať do Lonely Planet. naďalej však tvrdí, týpek jedna, že Kashmir je proste prekrásny a zrejme sem ešte príde...
tu ich nikdo nerusi
japonsky motiv
toľko na dnes
