Desať rokov pred: ak letí 20 ročný človek prvý krát lietadlom a ešte k tomu makať do Ameriky a ešte k tomu s tým, že nemá vopred žiadnu istú prácu, tak má zaiste zmiešané pocity a neistota v ňom drieme, aj keď letí s kamošmi. New York je proste neskutočný. Prvý pohľad z busu na nočný Manhattan a vysvietené dvojičky bol tak ohromujúci, že komusi z nás východoeurópanov sa vydralo z úst akési hlasné citoslovce ohromenia a úžasu, niečo ako: Oooooaaaah! Čo pobavilo najmä šoféra autobusu.
Cítili sme sa ako sedláci v meste, nalepený na oknách... A aj počas prechádzok v nasledujúcich dňoch, sme sa skôr pozerali nad ako pred seba. Veď tie ulice boli takmer tak vysoké ako dlhé. A dlhé sa nám zdali nekonečne, aspoň v prvé dni. Len sme sa tak prisprostasto na seba usmievali. Napokon sme si popri demolačných prácach na x-tom poschodí jedného zo starých Manhattanských vežiakov (alebo ako hovoril náš poľský šéf na Manchatanskom skrejperi) a natieraní strechy Brooklinského kostola, našli čas aj na miestne atrakcie. Empire State Building, Národné a Guggenheimovo múzeum, Múzeum námorného letectva Intrepid a samozrejme highlight World Trade Center.
A že ten pohľad zhora stál zato, asi nemusím zdôrazňovať. Zaiste sme nepremeškali príležitosť umocniť si zážitok a príkladne sa predtým naťahali. A hore a hore. A z hora: Noc, kam až ako dohliadlo - svetlá a ľudské hemženie, autá, lode, lietadlá, nebo preplnené svetlami z lietadiel a ľudia tak nemožne maličký, až nevieš či to nie sú len preludy... Kto by si vtedy pomyslel, že sa to o necelý mesiac tak dramaticky zmení?
Veže WTC, koniec augusta 2011
No a potom to bolo takto: ráno jedenásteho septembra som nasadol na 56. ulici na bus. Smer kasína v Atlantic City. Bo si chcel Slovák máličko zahýriť pred odletom. Do Atlantic City, čo je Las Vegas východného pobrežia, si človek, najmä človek dôchodca newyorský, ktorých tam je neúrekom, kúpil spiatočný lístok za 40$ a z toho 32$ mohol použiť na hazard. Postupne sme naloďovali prešedivelé vzrušené skupinky a došli až na južný cíp Manhattanu, kde odrazu spoza zatáčky vyhupli obe dvojičky vzdialené asi 500 metrov a žiariace v rannom svetle. I som nový foťák rýchlo vytiahol, ale šofér zatočil medzi domy, i som nestihol spraviť foto. A to bolo naposledy, čo som ich videl neporušené. Zaujímavé je, že si vybavujem z tej chvíle celkom konkrétny pocit namrzenosti, že takú peknú fotku dvojičiek sa mi už nikdy nepodarí cvaknúť.
Tri minúty nato, narazilo prvé lietadlo. O chvíľu sa so šoférom cez vysielačku spojil jeho šéf a oznámil nám, že teroristi odpálili v jednej z veží bombu. Keď si to takto retrospektívne rozoberám, príde mi divné, že asi 10 minút po prvom útoku, užil šéf autobusovej spoločnosti výraz teroristi (vtedy nie až tak používaný). Napokon sa rozhodlo, že budeme pokračovať vo výlete. Cez Lincolnov tunel do New Yersey, na kopček nad zálivom a vtedy sme to schytali! Naprosto hypnotický pohľad na prvú horiacu dvojičku. Vytiahol som foťák spravil prvé dve, takmer totožné snímky a okamžite ma zaliala ďalšia vlna namrzenosti - mám už iba jedno voľné políčko na filme a to je všetko. Kurňa!
11.9. 2001 cca. 9 hodín ráno
Autobus sa krútil po cestách, noril do tunelov a opäť vyliezal a ja som sa snažil nájsť čo najlepšiu pozíciu na posledný záber. To už kúdolila aj druhá z dvojičiek Svetového obchodného centra.
Cítili sme, že sa deje niečo prapodivné. A tu sa stalo niečo ešte prapodivnejšie, teda aspoň (vtedy) pre mňa. Šofér zapol reproduktor a vyhlásil na moju adresu, že nemám fotiť, že to je zakázané!?! Naprosto ma tým ohromil. Až natoľko, že som na chvíľu skutočne foťák schoval. Často si pripomínam toto jeho zahlásenie a neviem či to bolo podmienené netradičnou situáciou, alebo proste istým druhom New Yorského idiotizmu, kedy nesmieš fotiť nič, čo by poškodilo image mesta. Kamošovi sa napríklad stalo, že ku nemu došli policajti v civile, vytiahli spoza trička policajný odznačik NYPD a vytiahli aj filmák z jeho foťaku a zhabali ho. Že prečo? Lebo fotil New Yorských bezdomovcov a to sa nesmie, lebo tým vytvára negatívnu reklamu o meste. Hej veru Amerika. Šialene krásna, šialene divná.
Severná veža (Tower1) WTC prekrýva v tomto zábere svoju ešte nezasiahnutú dvojičku. Fotené cez pomerne špinavé sklo autobusu.
To najpodivnejšie však malo samozrejme ešte len prísť, pád prvej z dvojičiek. Tesne predtým sa podarila asi najkurióznejšia fotka môjho života. Schválne píšem sa podarila, lebo na nej mám zásluhu iba náhodného cvaknutia v rýchlo rútiacom sa autobuse.
V pozadí panoráma dymiaceho Manhattanu
Nebol to vôbec kompozičný zámer umiestniť komíny pred dvojičky. V skutočnosti mi hľadáčikom preleteli asi za sekundu, pretože sú niekoľkonásobne bližšie ako mrakodrapy a ja som si ešte rozmrzelo zahundral, že - no to sa teda podarilo, poslednú fotku takto doserkať. A bác ho, povedal som si po vyvolaní. Viac ako symbolické!
Ale to už padá jedna z veží a mozog pisateľa týchto slov sa v oných chvíľach zasekol. Proste odmietol prijať vizuálnu informáciu, že ten mrakodrap padá! Vysvetlil som si to tak, že zle vidím!? Jednoducho taká možnosť nepripadala do úvahy vo vedomí a teda neexistovala. Ešte chvíľku sme mali možnosť sledovať toto neuveriteľné divadlo, až sa napokon naša cesta zvrtla ku pobrežiu a dymiaci Manhattan sa stratil z dohľadu. Neskôr sme to mohli všetko veľmi detailne vidieť na veľkoplošných obrazovkách v Atlantic City, zábery ktoré obleteli svet. Mimochodom som tam prehral 200 doláčov, čo bola vtedy pre mňa väčšia katastrofa ako celé dvojičky ;)
Cesta späť bola tiež nevšedná, pretože šofér dostal správy, že celý Manhattan je pre dopravu uzavretý. Zdalo sa že jediné riešenie je vysadiť nás v Bronxe a odtiaľ možno metrom niekde ku Central Parku. Načo sa zdvihol geriatrický povyk, že oni si riadne zaplatili cestu a teda ich má doviezť až domov a pološialené výkriky - ja som 15 rokov nebol v metre, pretože mám strach, ja tam nevstúpim, driver ty máš za nás zodpovednosť, my chceme domov! Hotová psychiatria. Napokon som vystúpil kdesi na 70tej ulici a v sprievode hukotu sirén a helikoptér sa došuchtal ku Slovenskej Fare. Tam sme totiž už vyše mesiaca prebývali, keď nás neznabohov prichýlil parádny típek, pán farár Martin Svitan. Kto si chce pozrieť takú raritku akou je Slovenský kostol Sv. Jána Nepockého na Manhattane tak ho nájde TU.
Americké myslenie by sa niekedy dalo pripodobniť sieti ulíc v ich mestách. Také pravouhlé. Buď áno alebo nie. Nič medzitým. Toto je správne a všetko ostatné je chybné, ba až podozrivé. Česť výnimkám. A u New Yorčanov je to ešte evidentnejšie. Možno aj preto trvalo viac ako dva dni, kým im skutočne došlo, že dvojičiek, symbolu mesta, už viac niet a ani viac nebude. Naozaj, dva dni bolo v NY skoro naprosté ticho. Ľudia vystrašený a zalezený doma, čakajúci až im chytré hlavičky z telky povedia čo robiť a aký zachovať postoj. A potom v tretí deň to prepuklo - vášne a emócie, slzy a päste. V metre ma chytil za plece neznámi zúrivý roboš a kričal - MY tých hajzlov vyjebaných arabských všetkých vystrieľame!!! A ďobal prstom do Ládinovej fotky na titulke Timesov. Boli to silné momenty, na každom rohu skupina policajtov; pozatvárané arabské obchodíky Deli a bufety; ľudia so sviečkami spievajúci hymnu popri prvej avenue, kde sme bývali a kadiaľ vozili mŕtvoly vo veľkých nákladiakoch; vo vzduchu dezinfekčný jód a chlór a napätie a žiadne lietadlo. Atmosféra bola tak špecifická ako som nikdy predtým a ani potom už nezažil. V tieto dni som však akosi nebol schopný fotiť. A to je všetko. Tak to veru bolo, alebo lepšie povedané, tak si to pamätám.
Si tu teraz sedkám za internetom, ktorý sme práve pred desiatimi rokmi začali skutočne používať a rozjímam o tom, ako veľmi som sa zmenil, ako veľmi sme sa všetci za tých 10 rokov zmenili. Ako sa zmenil celý systém. Ako masívne nám mediálne masírujú naše myslidla zo všetkých strán. Ako ľahko sme mohli aj my skončiť medzi obeťami WTC, veď môj kamoš Pali sa aj so sestrou práve v to ráno chystali na dvojičky, alebo skupinka country tanečníkov zo Slovenska, ktorí tam s nami bývali a boli poslední návštevníci dvojičiek deň pred ich skonom. Ak by to nestihli večer, tak to mali na pláne skoro ráno, aby tam boli ako prví. Ach veru hej priatelia. Ako ľahko môžeme skončiť medzi obeťami a to len kvôli nehanebnej zištnosti hŕstky skorumpovaných politikov a ich mocipánov!? Alebo žeby to bolo všetko ináč a inside job je len konšpiračná bájka? Je to možné. Nuž ale ktohovie...
Ako hovoria mystici, všetko sa mení, vzniká a zaniká, všetko zložené sa raz rozpadne. Ako sa rozpadli dvojičky a ako sa aj my čoskoro rozpadneme a potom opäť vznikneme atď. A teda všetko je len dočasné. Všetko je v poriadku. Príjemný život všetkým a všetkému prajem.
