Arcibiskup Tkáč sa vo svojom liste veriacim pustil viac-menej do otvoreného boja proti názorom, ktoré ohrozujú rodinu. Proti ľuďom, ktorí sú "ináč orientovaní", sú za "slobodnú voľbu" a vydali sa na cestu "inakosti". Tieto svoje myšlienky však naservíroval aj veľkému množstvu ľudí, ktorí z jeho polotajnej správy nemuseli pochopiť, koho mal na mysli. Na druhej strane prečo sa neodvážil položiť na papier to správne označenie - homosexuáli? Mám dojem, že slovíčko sex v akejkoľvek forme podľa mnohých do kostola nepatrí.
Mám dojem, že v súlade s rétorikou a politikou Kresťansko-demokratického hnutia považujú aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi homosexuálov za ľudí, ktorí sú buď psychicky narušení, chorí, alebo sa jednoducho rozhodli byť homosexuálmi. Pokiaľ viem, ich sexuálna orientácia je daná organicky a je nanajvýš nepravdepodobné, že sa to dá napraviť.
Fenomén homosexuality je tu, no nemali by sme z neho robiť nepriateľa. Nikto z nich nás "normálnych" nenúti žiť ich spôsobom, preto nenúťme my ich žiť našim spôsobom. Okrem problémov, ktoré im spoločnosť už aj tak robí by to pre nich bola ďalšia psychická trauma. Sú "inakší", žime a nechajme ich žiť. Hoci aj v registrovanom partnerstve.
Jediné, s čím súhlasím je fakt, že homosexualita a spolužitie dvoch homosexuálnych partnerov nedáva organický základ pre potomstvo a štandardnú rodinu. Akékoľvek prekrúcanie a prispôsobovanie tohto faktu môže viesť k nezdravému psychickému vývoju detí a k veľkým problémom pri zaraďovaní sa do spoločnosti.
Vrátim sa však o pár riadkov späť a dovolím si navrhnúť kňazom v akejkoľvek pozícii, aby na svoje ovečky pôsobili pozitívnym príkladom a nie odstrašovaním, aby ich učili to, čo ich naučiť treba a nestrašili peklom. Aby ktorýkoľvek človek bez ohľadu na národnosť, farbu pleti, náboženstvo, ale aj sexuálnu orientáciu mohol v chráme Božom nájsť pokoj pre svoju dušu, prípadne stať sa ovečkou v košiari a nie znechutene košiar opúšťať a viac sa doň nevracať.
Pre ilustráciu uvediem tri príklady, po ktorých som mal chuť už sa do kostola nevracať:
- Na konci jednej predvianočnej omše kňaz ponúkol ľuďom knižočky, ktoré mali pomôcť pri spytovaní svedomia a podobne. Svoju ponuku zakončil asi v tom zmysle, že kto si knižku nekúpi, ten zaručene nemôže byť dobre pripravený na Vianoce.
- Na konci jednej sviatočnej omše, počas ktorej v homílii kňaz opisoval svoj výlet lietadlom do Ríma, síce najprv pochválil veriacich, že prispievajú do zbierok, že prispievajú, koľko môžu, ale že je to stále málo, a že keď to tak ďalej pôjde, budú sa musieť kňazi po omši posadiť k vchodovým dverám vedľa žobrajúcich a žobrať tiež.
- Na začiatku jednej letnej omše, na ktorú prišiel kňaz s 15-minútovým meškaním, namiesto toho, aby sa ospravedlnil, snažil sa omšu rýchlo odslúžiť. No už v prvých spievaných partiách sa mu znepáčilo, že nespieva celý chór a organistku snažiacu sa o vysvetlenie buranským tónom vyhodil z kostola.
Zaujímavé je, že kým sa komunisti snažili brániť ľuďom slobodne vyznávať vieru, bol relatívny kľud. Dnes, keď ľudia môžu slobodne vyznávať vieru, a aj si uvedomujú, čo sa v cirkvi deje dobré a čo nie, jej predstavitelia namiesto zlepšovania komunikácie s ľuďmi túto zhoršujú a ľudia odchádzajú. A cirkev bojuje proti ich odchodu negativisticky!
