V slovníku premiéra slovo „bohatí ľudia, zohráva kľúčovú úlohu. Bohatí budú platiť viac, bohatí budú mať vyššie dane, vyššie odvody, budú platiť daň z luxusného bývania, či z luxusných áut. Po roku vládnutia sa ukázalo, že skutočnými boháčmi sú živnostníci, dohodári a zamestnaní rodičia s príjmom 600 či 800 eur. Tí ktorí majú prácu a... deti. Takej pracujúcej rodine sa ešte furt dá niečo zobrať.
Jednoducho, pokým má rodič prácu a deti stáva sa bohatým, a tým aj objektom záujmu konsolidácie štátnych financií. Štátna administratíva narastá, stáva sa neprehľadná, počet detí klesá Rodičom, ktorí majú prácu zoberieme najskôr daňové úľavy, potom príspevky a nakoniec aj samotné deti. Ako v Číne stanovíme regulovanú pôrodnosť a je vybavené. Štát bez detí bude určite do piatich rokov vo vynikajúcej finančnej kondícii.
Európe dominuje posledné roky tzv. ekonomizácia spoločnosti, šetrenie, konsolidácia, zadlžovanie a podobne. Do týchto osídel spadá rodina, na ktorú sa štát pod týmto tlakom začína pozerať nie ako na svoj základ ale skôr príťaž, bremeno, na ktoré nazerá optikou výdavkov na sociálnu ochranu, čo sú rôzne príspevky, dávky, úľavy a služby. Občana môže štát žmýkať minimálne dvakrát. Najskôr ako zamestnanca a potom ešte aj ako rodiča. Týmto smerom sa uberá Robert Fico. Po roku jeho vlády nám vzrástol dlh na historicky najvyššiu úroveň a to 52% HDP. To je dôvod, pre ktorý vlády v panike vypúšťa bublinky ako a komu sa chystá zobrať prídavky na deti. Toto musíme v zárodku odmietnuť. SDKÚ-DS musí stáť na strane pracujúcich rodičov a musí obhajovať ich záujmy. V nich na rozdiel od SMERU vidíme potenciál a budúcnosť, nie bremeno a príťaž.
Pracujúce rodiny nemôžu byť v žiadnom prípade znovu obeťou konsolidačných plánov vlády. Vláda by mala šetriť v prvom rade na sebe. Neorganizovať také tendre ako boli Horné Plachtince, neplánovať kúpu luxusných budov v Bruseli. Práve kvôli zneisťovaniu rodín sme navrhli Pakt solidarity štátu a rodiny. Štát a rodiny by mali uzavrieť spoločenskú dohodu, v ktorej štát a rodina vzájomne uznajú svoje postavenie, význam a funkciu. Štát by sa v nej zaviazal vytvoriť v rámci svojich možností také pravidlá a podmienky poskytovania štátnej sociálnej podpory (prídavky, príspevky, pôrodné...), ktoré budú vychádzať z toho, že pracujúci rodičia nemôžu byť z hľadiska podpory a záujmu štátu na tom horšie ako tí, ktorí zo subjektívnych dôvodov nepracujú.
Rodine dá zasa štát možnosť na požiadanie z vlastnej vôle a slobodne rozhodnúť sa o vzdaní sa celej alebo časti štátnej sociálnej podpory v prospech iných rodín, ktoré sú povedzme v horšej situácii. Štát by ich mal o takúto solidaritu žiadať presne takým istým spôsobom, ako keď Smer žiadal ľudí o masové výstupy z II. piliera. Štát by sa mal tiež zaviazať, že ak nebude valorizovať výšku príspevkov, tak nebude zvyšovať svoju spotrebu. Ale zaviaže sa, že bude znižovať dlh a vytvárať lepšie podmienky pre život budúcich generácii.
Solidarita medzi štátom a rodinami, ktoré tvoria základnú štruktúru našej spoločnosti. Na takomto pakte solidarity štátu a rodiny by sa mohlo zhodnúť celé politické spektrum. Tak ako sa kedysi dokázalo zhodnúť na dlhovej brzde, aby sme sa dlhodobo vyhýbali poškodzovaniu pilieru štátu a nie len dnes, kedy si pripomíname Medzinárodný deň rodiny.
____
[1] http://www.vlada.gov.sk/tlacova-konferencia-premiera-sr-roberta-fica-ku-100-dnom-vlady/Ak sa Vám článok páčil, podporte ho aj na
Pavol Frešo na Facebooku:
