Na cestu sme sa mali vydať o 9:00, ale pri potravinách sa to natiahlo a tak sme Nižný Slavkov opustili o 10:00. Počasie nám vyšlo. Za N. Slavkovom sme sa rozdelili. Jedny išli do Brutoviec cez kopec a les a mi ostatní po ceste. Nakoniec sme zistili, že je to skoro jedno. Pamätám si, ako sme čakali za každou zákrutou, či uvidíme prvé domy v Brutovciach, ale trvalo to dlho. Tam sme mali mať totiž obed. V Brutovciach sme sa zdržali asi hodinu a potom sme už bez veľkých prestávok pokračovali až do Ulože, kde na Mariánsku horu je to ešte asi hodinka peši. Keď som došiel na horu, tak ma prekvapila kolóna autobusov s príslušníkmi armády SR, ale došiel som akurát na otváraciu omšu. No mojím cieľom bolo stihnúť práve vojenskú omšu, ktorú celebroval otec biskup Rábek a tá bola až po otváracej, takže som prišiel akurát, že som mal čas ešte rozložiť si stan a zložiť sa.
Odchod z Nižneho Slavkova.
Obed v Brutovciach.
Mravenisko. Chceli sme nájsť kráľovnú, ale nikto nechcel dať ruku dnu do mraveniska.
Výhľad na Spiš.
Zástavka, ale čo, alebo kto jazdí po dvojmetrovej tráve, na to sme neprišli.
Ovečky.
Keď som došiel hore, tak hneď som stretol biskupa Rábeka. Také šťastie.
Vojenská omša je podľa mňa v Levoči jedna z tých najkrajších.
Výhľad na Levoču bol úžasný.
Nočný pohľad.
Oltár v bazilike.
Stany v nedeľu ráno.
V nedeľu ráno som tam Stretol pána Mikuláša Dzurindu a pána Prokopoviča. Prekvapilo ma však, že tam nebol náš pán premiér. Vlastne ma to ani neprekvapilo.
Hlávná sv. omša. Celebroval ju J.E. kardinál Tomko.
Odchod. Domov sme už išli busmi. Policajti celkom dobre zvládali dopravnú situáciu, akurát ocko sa hneval, že za parkovné dal 50 Sk a parkoval za mestom na tráve.
Táto púť vďaka Bohu dopadla skvelé. Došli sme domov živí a zdraví. Ja som sa duchovne obohatil. Odporúčam každému si vyskúšať pešiu púť. Dá to veľa. Človek zistí, že má hranice oveľa ďalej ako predpokladal. Zistí, akú hodnotu má voda, teplo, posteľ, jedlo, suché veci... a v neposlednom rade to duchovné obohatí.
