V slovenskom športe sme si v posledných rokochzvykli, že keď naši športovci zlyhali, tak na vine bol každý, len nie oni.Napríklad, keď biatlonisti neuspeli na ZOH a každý s nimi počítal napopredné umiestnenie, tak na vine boli zlé namazané lyže, únava, viróza, zlýsneh...
Ak neuspeli futbalisti, tak na vine bol rozhodca, zlý terén,slabá podpora v hľadisku, zlá taktika...
Málo ktorý športovec si do teraz priznal, že súper bollepší, hoci som to už počul, myslím od Bajčíčáka, alebo Bátoryho, ktorýpovedali, že na viac nemali, ale to sa nestáva často.
Musím povedať, že keď naši hokejsti prehrali so Švédmi,čakal som, že na čo sa začnú vyhovarať. Mohli na rozhodcu Kurmana, ktorí ajpodľa mňa dosť prísne pískal a vylučil Gáborika na 10 min. a potom ajDemitru pred koncom, keď sme ho potrebovali najviac.
Aké však bolo môje prekvapenie, keď po zápase chlapcipredstúpili pred novinárov so sklonenými hlavami a povedali, že hrali zle,že takto sa postúpiť nedá. Najviac ma však prekvapil tréner, ktorý sa do koncaza výkon mužstva ospravedlnil. Na našichhokejistoch mi je veľmi sympatické, že si vedeli priznať chybu a povedať, že hrali zle.
Škoda však, že to nedokážu ostatní športovci (česťvýnimkám).
Bodaj by si ajostatní športovci dokázali priznaťneúspech, vstúpiť do seba a prehodnotiť svoj výkon namiesto tisícvýhovoriek.
