Vrcholom tohtoročných osláv bolo vyznamenávanie osobností. Reprezentačná účasť zahraničných hostí bola vskutku prekvapivá. rovnako ako neúčasť reprezentanta Maďarska. Možno pre niekoho to prekvapenie bolo, pre mňa to prekvapenie ale nebolo. Maďarská prezidentka sa po nedávnej návšteve Bratislavy, kde ju naša hlava štátu pozvala až keď maďarská prezidentka prešla pol Európy a školila v demokracii, údajne v úzkom kruhu vyjadrila, že na Slovensko už tak skoro nepríde. Takže neúčasť maďarskej prezidentky pre mňa prekvapením nebola. Prekvapením ( tradične) bol zoznam vyznamenávaných. Nemám nič proti účastníkom povstania, ale rozdávať vyznamenania pri príležitosti vzniku Slovenska len preto, že kedysi údajne bojovali proti fašistom, alebo rozdávať ocenenia disidentom, lebo bojovali proti komunizmu a dožili až dnešných dní, sa mi zdá mierne povedané netrafenie sa do témy. Išlo predsa o 30 výročie vzniku republiky a tak mali mať prednosť tí, čo sa o jej vznik a fungovanie podieľali. Tak si to aspoň myslím ja.
Prezidentka ale svojou voľbou tradične plnila agendu progresívcov , pre ktorých je základom porovnávať súčasnú spotrebnú dobu, s nedostatkom za socializmu, a tak disident je viac ako predseda vlády, alebo predseda národnej rady, poslanec , podnikateľ, ktorý zamestnáva a platí dane.
Odzneli príhovory aj hodnotenia.
Často, keď počujem hodnotiť, najmä takých kompetentných ako je dnešný predseda parlamentu (napríklad) si spomeniem na známu anekdotu, ktorá sa údajne opiera o reálnu udalosť. Pri príležitosti osláv 200-ho výročia Veľkej francúzskej revolúcie sa na recepcii pýtali čínskeho veľvyslanca, čo on súdi o dôsledkoch tejto významnej udalosti. Po krátkom zamyslení veľvyslanec odpovedal: Ešte je príliš skoro to súdiť.
Mám úctu k umelcom, ( rovnako ako k lekárom , učiteľom, remeselníkom a vedcom) ak sú dobrí, a myslím si, že stále máme dosť žijúcich domácich umelcov, ktorí by si zaslúžili stáť na pódiu, takže nemusíme pri takomto výročí hľadať laureátov v zahraničí a oceňovať ich pri príležitosti vzniku štátu len preto, že sa narodili na Slovensku. Namiesto oceneného nemeckého huslistu, ktorý vlasť opustil a emigroval, mohol byť ocenený niektorí s našich umelcov, z ktorých mnohí pôsobili a aj pôsobia v zahraničí a šíria dobré meno vlasti, do vlasti sa vracajú a neopustili ju. Pre spomenutého huslistu Slovensko nie je vlasťou. Je iba miestom kde sa narodil a to si nikto z nás nevyberie. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy dostal za „mimoriadne zásluhy o rozvoj SR“. Vieme za aké ?
Prezidentka tradične zabudla na reprezentantov zamestnávateľov. Som presvedčený, že zamestnávať, vytvárať nové miesta a platiť dane je rovnako náročné ( a možno aj náročnejšie) a vyžaduje rovnaký talent ako tvoriť umenie. Okrem toho platenie daní je bezo sporu významná zásluha na rozvoji vlasti. Neviem kedy si to konečne chceme uvedomiť? Nechápem prečo teda sa ani tento rok neocitol na zozname niekto, kto by reprezentoval túto skupinu?
Ale najviac ma prekvapilo, že na pódiu opäť nestáli zakladatelia štátu ? Pokým sú ešte medzi nami. Alebo ich rolu uznáme, až keď im budeme odovzdávať ceny im memoriam?
Slovensko sa od svojho vzniku hľadá svoju tvár. Odpoveď na otázku, čím by sme chceli byť a čím naopak byť nechceme. Presne tak vyzeralo aj včerajšie oceňovanie. Hľadanie koho a prečo oceniť nie je jednoduchá vec. Ten kto oceňuje vždy posiela odkaz. Oceneným aj verejnosti. Odkaz včerajšieho oceňovania bol pre mňa takýto: Sústredenie sa na pozlátko a strata hlavného motívu.
Nechcem ubrať jednotlivým aktérom, z ktorých každý si iste zaslúžil ocenenie. Mix všetkých dohromady však pôsobil nie len nesúrodo, ale možno až provokačne. Za mňa najkontraverznejším ocenením bolo ocenenie Michala Kováča in memoriam, pri ktorom ma urazila prítomnosť Michala Kováča mladšieho, ktorý v mojich očiach neprestal byť omilosteným podvodníkom. Nezabúdajme, že on aj jeho vtedajší spoločník dostali amnestiu od otca, vtedy prezidenta a nezabúdajme, že jeho vtedajší spoločník bol Marián Kočner, dnes väzobne stíhaný a mnohokrát usvedčený zločinec bol spoločníkom mladého Kočnera v kauze Technopol. Kočner je dnes vo väzení, zatiaľ čo mladý Kováč žije zo štátnych peňazí uprataní na veľvyslanectvách SR.!!! Ocenenie Kováča a neocenenie Kňažka, Budaja a Mečiara bol odkaz. Odkaz ktorý vyznel v mojich očiach ako neúcta k štátu. Môžeme si myslieť o Kňažkovi a Mečiarovi čokoľvek. Boli však pri vzniku Slovenska ako nikto iní. Boli a ostávajú možno kontraverzní, ale takým bol predsa aj Kováč.
Vznik štátu je pre národ , ktorý naň čakal tisíc rokov bez akýchkoľvek pochýb najväčšou udalosťou. Pre túto udalosť neexistuje alternatívne ani relatizujúce vyjadrenie podobné tomu, ktoré uvádzam v horeuvedenej anekdote. Teda neplatí, že ešte je príliš skoro to súdiť. Štát je bezo sporu obrovské aktívum národa. A tí, ktorí sa oň zaslúžili by mali byť uznaní ako jeho tvorcovia. Bez tejto skutočnosti budeme jeho existenciu neustále relativizovať. Ani Beneš, Štefánik a Masaryk neboli svätci. Predsa však ich za tvorcov prvej československej republiky považujeme. Nebol ním ani svätí Štefan, hoc titul svätý by z dnešného pohľadu sotva získal, predsa však ho Maďari považujú bez akýchkoľvek spochybnení za osobu, ktorá štát vytvorila. My ale máme stále problém povedať tým, ktorí štát založili - áno toto vám uznávame a potom celkom pochopiteľne máme problém akceptovať aj štát ako taký. Štát je ako posvätná krava, ktorá ostáva posvätnou aj keď kadí na cestu.
A to je pravda či sa to niekomu páči alebo nie...
Pavol Kollár
