Napríklad na našej Univerzite boli policajti kamarátsky a milí. Aj ja som sa s nimi poznal (par krát som spustil alarm vložením nesprávneho kódu) a vždy keď prišli, tak boli fajn a príjemne sa porozprávali. Boli tam cca do jednej minúty a pripravení zasiahnuť. Kamarátovi napríklad niekto ukradol zo štúdia dve úplné nové a dosť drahé kamery; asi za 2 týždne mi volal, že našli zlodeja aj kamery. V jeden deň ma stopli štyri policajné autá, že mám opačne namontované značky. Všetci mi veľmi príjemne povedali, že si ich mám premontovať, lebo by som mohol dostať pokutu. Dvaja mi dokonca vysvetlili ako to mám spraviť. Nikto nežiadal aby som zaplatil pokutu, lebo som tým nikoho neohrozil. Možno na pripomenutie známejší problém s bombovým útokom počas maratónu v Bostone. Po teroristickom útoku (15. 4. 2013 o 14:49). Už 19.4. o 21:30 bola tlačová konferencia k ukončenej akcii - Tamerlan Tsarnaev usmrtený a Dzhokhar Tsarnaev zadržaný. Naozaj sa to ťažko vysvetľuje, no mal som pocit, že pri policajtovi sa cítim bezpečne a úplne v pohode. Že mám vedľa seba človeka, ktorý je príkladom pomáhania ľuďom. V ich správaní bolo skutočne cítiť heslo “To Protect and Serve” – “chrániť a pomáhať”.
Moja doterajšia skúsenosť na Slovensku bola opačná. Keď som videl policajta, tak som mal pocit, že “za čo mi zase dá pokutu”. Čo si tentoraz nájde? Len pre ilustráciu uvediem pár príkladov. Keď zavreli v Bratislave Starý most, umiestnili tam nenápadnú značku - zákaz vjazdu. Mnoho ľudí, ktorí používali Starý most dennodenne (alebo takmer dennodenne) a pri svojom stereotype šoférovania cez most si nenápadnú značku nevšimli. Polícia sa samozrejme skryla, aby ich vidieť nebolo a aby mohli vyberať pokuty. Keďže som bol jeden z tých, ktorí tadial chodili takmer každý deň, tak pokutu som tu zaplatil tiež. Rozdiel medzi našou políciou a tou v USA je, že v USA by položili zátarasu so značkou presmerovania dopravy. Prípadne, ak by tam bol policajt, tak by stál na križovatke, aby usmerňoval autá a neschovával by sa za ňou, aby vyberal pokuty. U nás umiestnili nenápadnú značku a policajti tam vyberali pokuty prvých pár týždňov dennodenne. Mal som dokonca skúsenosť, keď ma policajti chceli pokutovať za zvýšenú rýchlosť a keď som im povedal, že som išiel maximálne 40 v 60ke tak mi povedali, že ma môžu pokutovať za spomaľovanie dopravy. Potom som im povedal, že za mnou ale žiadne ďalšie autá nešli. Ešte chvíľku sa snažili nájsť, či mi nemôžu dať pokutu za STK, EK a keď nič narýchlo nenašli tak po drobnej diskusii ma pustili bez pokuty. Toto je len na ilustráciu. Príkladov mám viac. Nazdávam sa, že väčšina ľudí presne vie o čom hovorím. V tom lepšom prípade vás policajt vystresuje, čo všetko ste urobili zle a chybne a potom vám pokutu odpustí a vy ste mu vďačný a on sa cíti dôležito. Akoby kvalita práce polície bola meraná výškou výberu pokút, prípadne počtom zastrašenia bežných občanov. A keď ich treba, tak ich niet.
Nasledujúca skúsenosť je však odlišná od tých mojich predošlých na Slovensku:
Dna 9. februára večer o cca. 21:40 som išiel autom z práce domov. V Bratislave vtedy napadlo dosť snehu a počas dňa bola kalamitná situácia v meste. Vonku teda bolo chladno a nie veľmi príjemne.
Pri nájazde na Most SNP v Bratislave mi vypol motor a auto nechcelo naštartovať. Keďže bolo auto na mieste, kde by to mohlo spôsobiť miernu dopravnú zápchu, tak som sa snažil auto niekoľko krát naštartovať, čím sa samozrejme do značnej miery vybila batéria (nemal som však príliš na výber). Dal som teda auto na blikačky a dal si reflexnú vestu.
Vytiahol som z kufra lano a oko a začal dúfať, že sa nájde nejaká dobrá duša, čo ma odtiahne. Začal som tiež v hlave rozmýšľať, ktorého kamaráta by som teraz večer vytiahol z vykúreného domu, či bytu, či pyžama aby ma odtiahol. Okolo zrazu išla mestská polícia v opačnom smere jazdy. Išli pomaly, pozerali na mňa a išli ďalej. Toto bola tá asi bežná skúsenosť s políciou. Asi o dve minúty neskôr išla polícia, tiež v opačnom smere jazdy. Auto sa otočilo a pristavilo. Vystúpili a spýtali sa ma, čo s tým mám. Po vysvetlení, mi sami ponúkli, či ma môžu kúsok odtiahnuť. Ja som si v duchu hovoril, že skôr by som čakal kontrolu vodičáka, občianskeho, techničáka, dychovej skúšky, trojuholníka, emisnej, STK, diaľkových svetiel, hĺbku dezénu a veľkosť topánok… proste veci, na ktoré som zvyknutý. Prečo si nepýtajú doklady a nezačnú hľadať problém za ktorý môžu zinkasovať nejakú pokutu a spokojne odisť?
Bez mihnutia oka sa začali hrabať v aute a hľadali oko na pripojenie lana. Pár minút ho nevedeli nájsť, a mohli spokojne povedať, že je im to ľúto, ale žiaľ pomôcť mi nemôžu. Snahu by som im uprieť určite nemohol. Chcem len pripomenúť, že vonku bola zima a mnoho policajtov (a nielen policajtov) by určite radšej sedelo vnútri teplého auta ako hľadať niečo v tej zime v kufri vonku (mne už omŕzali prsty na rukách). Premiestnili si teda ochranne vesty a pár ďalších vecí z kufra na zadné sedadlá a nakoniec oko na odtiahnutie našli. Po potiahnutí asi 50 metrov mi auto naštartovalo. Príjemne sa spýtali, či sa mi to podarilo na dvojke alebo na trojke. A po mojej veľkej vďake povedali, že nemám začo. Bol som natoľko prekvapený ich pomocou, že som sa musel opýtať, či si môžem zapísať ich mená. Bez problémov súhlasili. Ďakovať mám za čo: za prvé, veľmi mi pomohli dostať sa z problému von za pár minút a tak si užívať teplo domova miesto zháňania odťahu. A za druhé, ukázali mi, že na policajtov sa budem možno od tohto momentu pozerať o trošku inak.
Boli to PÁÁÁÁÁÁNI POLICAJTI. Ich mená na visačke: Matej Sabó a Michal Valovič. Toto bola zatiaľ moja najlepšia skúsenosť s políciou na Slovensku. Ak by som mohol udeľovať medailu za “CHRÁNIŤ A POMÁHAŤ” tak im by som ju určite dal. A keď aj medailu nedostanú, tak aspoň veľmi veľké poďakovanie a obdiv od bežného občana.
Boli to z môjho pohľadu mladí policajti (typoval by som im tak do 30 rokov). Ja verím, že nepôjdu cestou prispôsobenia sa veľkej väčšine, ale že budú práve tým pozitívnym vzorom a príkladom pre nové generácie policajtov (a možno aj tie staré).
Tiež verím a budem dúfať, že keď pánov Saba a Valoviča nabudúce stretnem, alebo stretnete vy, tak to bude podobná pozitívna skúsenosť. A tiež chcem veriť, že počet takýchto policajtov a mojich skúseností bude rásť a že tých opačných skúseností bude menej a menej. Veď aj oni prispejú k tomu, aby sme sa doma na Slovensku cítili lepšie.
Ešte raz ďakujem!
