Informácie o dennej etape :
Dátum : 15.6.2018
Pohorie : Jablunkovské medzihorie
Rozloha 26 km2 robí z tohto pohoria najmenšie pohorie ČR. Najvyšším vrchom je Kikula s nadmorskou výškou 844,9 m n.m. Z dôvodu, že tento najvyšší vrch leží mimo územia ČR, tak ho neplánujem navštíviť. Moja trasa však vedie popri 2. najvyššom vrchole tohto pohoria v ČR (najvyšší na území ČR) Gírová s 839,9 m n.m..
Prechod českej časti pohoria trvá len pár hodín.
Trasa : Čierne pri Čadci (m) > Trojmezí (ž) > Hrčava (ž) > Na Dílku (z) > Najvýchodnejší bod ČR > späť po zázcestie Na Dílku (z) > Komorovský gruň – osada (č) > Girová (č) > Štípanka (č) > Studeničné (č) > Mosty u Jablunkova
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2876739524
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 19,66 km / 645 m / 4,20 hod.
Opäť na ceste.
Z nášho hlavného mesta sa presúvam hrkotajúcim železným povozom (vlak) do Žiliny (R607 ANDREA SHOP.SK) Tu mám pár minút na prestup do lokálneho vláčika (Os 4474), ktorý ma vezie na štart mojej plánovanej cesty – na zastávku Čierne pri Čadci. Bol som tu pár mesiacov späť, kedy som navštívil neďaleké trojmedzie (SR/PL/CR). Vtedy to bola celodenná „túrička“, no dnes je to začiatok môjho dobrodružstva.
Vo vlaku mám dosť času, a tak študujem dnešnú trasu. Hneď robím pár úprav. Pôvodne som chcel vyraziť po modrej značke, ale nepôjdem predsa tade, kde to poznám...
Vlak prišiel na stanicu v presne stanovenom čase. Je skoro 16.00 hod. a mne zostáva pár hodín svetla. Počasie mi praje. Je krásne slnečno. Hádžem na chrbát batoh, zhlboka sa nadýchnem a urobím prvý krok k dobrodružstvu. Hlavou mi ešte prebehne krátka myšlienka, prečo to robím. Úsmev na perách mi jasne odpovedal “ lebo ťa to baví....”
Na najvýchodnejší bod ČR
Hneď na prvej križovatke idem doprava. Cesta vedie po asfaltke a stúpa takmer až k oblohe :-) Vlní sa ako had. Privedie ma k mostu na diaľnici D3 Svrčinovec – Skalité. Je to monumentálna stavba, ktorá ma prinúti zamyslieť sa nad umom človeka, ktorý to vymyslel a nad zručnosťou ľudí, ktorí to dokázali postaviť.
Ešte chvíľku kopírujem diaľnicu D3 po bočnej asfaltovej ceste. Onedlho však cesta prudko odbáča doľava a ponáram sa prvýkrát do lesa. Tento chodník nie je moc frekventovaný. Je z veľkej časti zarastený. Musím sa občas predierať krovinami a húštinou. Po pár 100 metroch prichádzam na hranicu SR / ČR. Na slovenskej strane sú vybudované prístrešky, kde si môže unavený pútnik zložiť svoje kosti. Tu však moja dnešná etapa nekončí. Spravím pár záberov a poberám sa ďalej.
Hranica vedie cez potok. Spojenie medzi ČR a SR má tvoriť mostík, ktorý tu ale chýba. Hlboko klesám na dno rokliny, urobím pár krokov a som na českej strane. Tu je opäť vybudovaná oddychová zóna. Vkusne ju vypĺňajú stĺpy so štátnym symbolom dotknutých krajín trojmedzia SR / ČR / PL. Veľa ľudí si práve toto miesto mýli s najvýchodnejším bodom ČR.
Na dosiahnutie tohto bodu však treba prejsť ešte pár kilometrov smerom na sever. Opäť ale zmena. Pôvodne som chcel ísť cez Poľsko, ale rýchle rozhodnutie mení plán. Moje kroky napredujú po žltej značke do obce Hrčava. Ide o najvýchodnejšiu osídlenú obec v ČR. Prechádzam ňou a kochám sa krásnym kostolom svätého Cyrila a Metoda. Je to drevená sakrálna stavba, ktorú vyzdobil jednoruký, hluchonemý rodák.
Dedinku poľahky prejdem a ocitnem sa na poliach, ktoré zdobia stohy sena. Krásna scenéria, ktorá vo mne evokuje letnú pohodu. K dokonalosti už chýbajú iba muži s kosou, ženy, ktoré hrabú seno a spievajú ľudové pesničky.
Asfaltka ma privádza ku križovatke „Na Dílku“. Je tu drevený prístrešok, ktorý som si vytipoval ako jednu z možností dnešného „noclažiska“. Na túto križovatku sa opäť vrátim po navštívení najvýchodnejšieho bodu ČR.
Odbáčam doprava a po prekonaní Soušského vrchu klesám cez miestne usadlosti a hospodárstva až ku križovatke Za Kempou. Asfaltka ma privedie k prírodnej rezervácii Bukovec. Tu konečne odbáčam z asfaltky a sledujem náučné tabule o tejto prírodnej rezervácii a miestnom kraji. Významným rodákom je aj Jaromír Nohavica, na ktorého počesť si celý čas pospevujem jeho pesničku Tři čuníci (niekto by to spevom teda určite nenazval). Na texte mi však nesedí číslo 3 – som tu sám, ale možno budem čoskoro špinavý za troch.
V řadě za sebou, tři čuníci jdou
ťápají se v blátě cestou necestou
Kufry nemají, cestu neznají
Vyšli prostě do světa a vesele si zpívají
Uiiiiii ui uiiiii, ui ui ui ui, uiiii ...
Náučné tabule ma doviedli cez cennú rašelinovú lúku až k najvýchodnejšiemu bodu. Tu som si na chvíľku oddýchol a vrátil sa rovnakou cestou až po križovatku Na Dílku.
Cestou do Mosty u Jablunkova
Návrat na križovatku Na Dílku som zdolal v pomerne vysokom tempe. Výstup na Soušský vrch však spôsobil zrýchlenie môj dychu a tepu, a tak na križovatke chvíľku oddychujem. Zhlboka sa nadýchnem a konečne robím prvé kroky smerom na západ. Slniečko celkom výrazne kleslo a ja už začínam rozmýšľať nad miestom môjho prvého nocľahu. Podľa upraveného plánu chcem spať na chate Gírová.
Reliéf krajiny klesá do osady Komorovský grúň, kde opúšťam asfaltku. Odtiaľto pokračuje štrková cesta, ktorá striedavo stúpa, klesá a vlní sa zľava doprava. Najprv stúpam na vrch Komorovský Grúň, a potom mierne klesám až k turistickej chate na Gírovej. Tu by sa malo dať aj pohodlne prespať. Stala sa ale chyba „lávky“. Chata je otvorená iba do 18:00 hod.. Momentálne je už skoro 18:30.
Stojím a hľadám ďalšie riešenie. Niet sa čoho obávať. Iba dolaďujem systém, ktorého sa budem držať nasledujúcich pár týždňov. Systém je jednoduchý a účelný. Večer odhadnem pokiaľ až môžem prísť nasledujúci deň do cca 17.00 hod. Následne prechádzam a hľadám možné miesto na prespanie v dostupnom okolí (do 10-15 km).
Tak je tomu aj teraz. V kľude idem ďalej. Ďalším cieľom je obec Mosty u Jablunkova. Tam by tiež nemal byť problém sa niekde ubytovať.
Na Štípanke ma opúšťa zelená značka, ktorá vedie až do Jablunkova. To je však obec trošku mimo môjho vytýčeného koridoru. Zbieham ďalej po červenej značke do chatovej oblasti Studeničné. Tu zbadám kopu hrajúcich sa detí pri chate. Odbáčam do chaty a v jedálni stretnem ľudí, z ktorých sa vykľuli učitelia. Patria k deťom hrajúcim sa pred chatou. Slovo dalo slovo a už aj volajú domácemu. Ten sa po pár minútach objaví v jedálni a slušným, ale neoblomným spôsobom ma vypoklonkuje. Chatu má prenajatá škola a možnosť na prespanie tu nie je.
Nahadzujem batoh na chrbát a podľa rady ochotnej pani učiteľky pokračujem po červenej značke až do Ski areálu pri Jablunkove. Je to taká typická chata v lyžiarskom stredisku. Stojí pri hlavnej ceste spájajúcej Jablunkov a Svrčinovec. Je to „veľchata“ určená na pohltenie množstva ľudí hlavne počas zimnej – lyžiarskej sezóny. Jej okolie je vyzdobené množstvom drevených sôch. Nedokážem odolať a pár si ich „cvaknem“.
Sadnem si do reštaurácie. Hneď ako si dohodnem nocľah si dám výdatnú večeru, ktorú zalejem zlatistým mokom. Príjemne najedený sa presúvam na izbu, kde začne môj „obľúbený“ večerný rituál: „oprať seba, veci, dobiť elektroniku, zdielať pár fotiek na sociálnych sieťach a uložiť sa spať“.
Pri zvuku prebiehajúcich kamiónov zaspávam prvýkrát na tejto ceste. Som príjemne unavený a teším sa zo zdolaných 20 km proti pôvodne plánovaným 8.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov z tohto môjho výletu.
