Informácie o dennej etape :
Dátum : 21.6.2018
Pohorie : Hrubý Jeseník
Trasa : Rýmařov (č E3) > Janovice (č E3) > Stará Ves (č E3) > Alfrédka (č E3) > Jelení Studánka (č E3) > Ovčárna (č E3) > Praděd rozc. (m) > Praděd (m) > Praděd rozc. (č. E3) > Švýcárna (č E3) > sedlo Velký Jezerník (č E3) > Klínovec (č E3) > Červenohorské sedlo
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2793852180
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 35,00 km / 1765 m / 7,16 hod.
K najvyššiemu vrchu Hrubého Jeseníka (Praděd 1492 m n.m.)
Ráno. Začínam si zvykať na tento stereotyp. Vstať, umyť sa, pobaliť sa, zbehnúť na raňajky a skontrolovať na mape, čo ma dnes čaká. Včera som dorazil k okraju Hrubého Jeseníka, takže konečne by polia mali vystriedať kopce.
Je tesne po 7:15 a ja opúšťam bezpečie môjho dočasného domova. Pozriem na dátum na hodinkách. Ten mi prezradil, že dnes je letný slnovrat. Takže od dnešného dňa sa denné svetlo kráti a noci predlžujú na tejto polovici zemegule.
Dnes som „naskočil“ na červenú značku E3 (Európska diaľková trasa), ktorá patrí so svojimi skoro 7000 km k najdlhším trasám v Európe. Kráčam cez Edrovice, ktoré sú časťou Rýmařova. Červená vedie stále popri hlavnej ceste po príjemnom chodníku. Aspoň mám možnosť viac sledovať okolie. Dorazím až k domčeku, na ktorom je pamätná tabuľka, na ktorej je uvedené meno Dr. Ing Karel Schinzel. Úsmevné na tom je, že ja automaticky čítam Schnitzel (som hladný?). Hneď zapínam mobil a dopĺňam moje „ne“-vedomosti pomocou priateľa „Googleho“. Čítam a žasnem, aký to bol úžasný vynálezca.
Po načerpaní duševných informácií kráčam ďalej. Stretám tu ešte utešenú kaplnku, ktorá je ako vystrihnutá z rozprávky. Cestička ma doviedla až k zámku Janovice. Nesmelo nakúkam cez bránu dovnútra. Zámok mi napovedal, že sa nachádzam už na území ďalšieho mestečka Janovice. Nie je prístupný pre verejnosť, a preto pokračujem v mojej ceste ďalej cez zámocký park. Stará Ves je nasledujúcou obcou, ktorou prechádzam. Križujem hlavnú asfaltku spájajúcu Rýmařov so Šumperkom.
Kráčam popri Podolskom potoku. Pomerne jednotvárnu cestu mi spestrujú myšlienky.Pri nápise Jasněnka si hneď spomeniem na známu rozprávku O princezně Jasněnce a létajícím ševci. Pár sekúnd zamyslenia a už mám na chrbte krídla a vznášam sa v oblakoch...
Z rozprávky, do rozprávky. V diaľke vidím obrovskú kopu. Čo to je? Sneh v lete? Piesok? Zle si myslím. Nápis KATR je neúprosný. Ide o hromadu pilín, ktoré boli vyprodukované pri spracovaní dreva z blízkych lesov. Objem spracovaného dreva je obrovský...
Katr obchádzam v tesnej blízkosti a obzerám plot, ktorý je vyrobený z dreva. V areáli už usilovne pracujú a stroje sa hladno zakusujú do nespracovaných stromov. Rýchlo odchádzam z tohto miesta a uľaví sa mi, keď konečne opustím civilizáciu. Kráčam síce stále po asfalte, ale konečne som v lese. Cesta stúpa stále mierne do kopca asi 3 km.
Tu stávala voľakedy Alfrédova chata (Alfrédka). Bol to lovecký zámoček a neskôr lovecká chata, ktorú založil Alfréd Harrach. Nemala však príliš šťastnú minulosť. Vyhorela dvakrát. V roku 1954 a v roku 2002. Odvtedy tu kraľuje ako spomienka iba kamenný základ budovy s polosuterénom.
Využívam túto chvíľu pohody a oddýchnem si. Sadám si, vyzúvam „botky“ a vychutnávam si teplé slnečné lúče a tichosť okolia. Len občas preletí vtáčik a zašvitorí si svoju pesničku. Dosť bolo leňošenia. Obúvam sa a zbieham ešte k prameňu Stříbrného potoka doplniť zásobu vody. Rozmýšľam, či nepôjdem dole po potoku až k Striebornému jazeru a nebudem hľadať poklad:-) Potom si ale spomeniem ako tento známy príbeh od Karla Maya skončil a radšej rezko pokračujem v mojej naplánovanej ceste.
Stúpam konečne mimo asfaltu. Kráčam popri kopci Jelenka až k Jelení studánce. Zásobu vody mám doplnenú. Pár dúškov dobre chladenej vody si dám na osvieženie. V blízkosti studničky je aj kamenný prístrešok, ktorý je možné využiť ako útulňu v prípade núdze.
Tu sa pripájam na NS Po hřebenech světem horských luk. Názov NS vystihuje prostredie. Kráčam po hrebeni a mám široký rozhľad. Tento typ krajiny naozaj milujem. Voľnosť priestoru, ktorá dokonale ukazuje nekonečnosť do najmenšieho detailu. Je polojasné počasie ako vystrihnuté z katalógu na turistiku. Mierne pofukuje vetrík, ale ten je viac osviežujúci, ako prekážajúci. Pod vrcholom kopca Vysoká hole (1464 m n.m.) nachádzam ďalšiu núdzovú útulňu. Tento kopec je druhý najvyšší v pohorí Hrubý Jeseník. Celé toto prostredie je veľmi krásne a aj historicky zaujímavé. Neďaleko vrchola sa nachádza barokový pieskovcový hraničný kameň z roku 1681 (České Sliezsko). Z vojenského pohľadu sa tu konalo tiež veľa zaujímavých vecí. Napr. v rokoch 1919 – 1922 tu československá armáda robila delostrelecké cvičenia a ako spomienka tu ostala niekoľko sto kráterov. Toto prostredie bola zaujímavé aj počas druhej svetovej vojny, kedy tu nacistická Luftwaffe stavala poľné letiská. Ďalej bolo toto miesto zaujímavé aj vďaka Todtovej organizácii (jednotka určená na výstavbu strategických objektov v nacistickom Nemecku), ktorá tu vybudovala radarovú základňu I.triedy s názvom Nebelhorn (dosah radaru až 75 km).
Je tu veľa zaujímavostí, ale je načase posunúť sa ďalej.
Neďaleko už vidím skalný útvar Petrovy kameny, za ktorými sa hrdo týči najvyšší vrch Hrubého Jeseníka – Praděd. Vzdušnou čiarou je to kúsoček, ale značka vedie kľukato na Ovčárnu. To je známe štartovné miesto pre letnú turistiku a v zime zase lyžiarske stredisko.
Sadnem si do hotela Ovčárna a dávam si jedno „penité“. Je to tu ako v mravenisku. Neďaleko je zastávka autobusu a veľa ľudí využíva krásne počasie na turistiku. Hmýria sa tu jednotlivci, páry, ale aj celé školské skupiny detí. Väčšina z nich mieri na najvyšší vrchol.
Po dopití nahadzujem batoh a kráčam. Opäť asfalt. Široká asfaltová promenáda vedie až na Praděd. Na samotný vrchol vedie odbočka, ktorá po cca 600 m končí pri veži. Práve sa nachádzam pri vysielači, ktorého vrchol je najvyšším pevným bodom Česka. Jeho vrchol dosahuje nadmorskú výšku zhruba 1638 m n.m a prevyšuje dokonca aj Snežku o 35 m. Tam hore sa nedostanem, ale aj tak stojím na 5. najvyššom vrchole Česka. To však nie je jeho jediná výnimočnosť. Praděd je aj najvyššou horou Moravy, Českého aj Horného Sliezska a druhou najvýznamnejšou a treťou najizolovanejšou horou Česka. Vrchol hory leží v Sliezsku, ale neďaleko od neho prechádza historická zemská hranica Moravy a Sliezska.
Na vrchole je priemerná ročná teplota pod 1 °C a asi aj preto je blízka oblasť známa ako Sliezský ľadovec. Názov tejto hory sa menil veľakrát. U Slovanov bol známy ako Stará vatra, v 14. storočí zase Keilichtská Sněžná hora. Bol nazývaný aj Klínovcová hora, alebo Niská Sněžka. Až v 19. storočí získal meno po známom ochrancovi Jeseníkov, po Pradědovi.
Obchádzam vežu z každej strany a po asfaltke sa vrátim na rázcestie, kde som odbáčal smerom na vrchol.
Cesta cez rašelinové lúky do Červenohorského sedla
Napájam sa opäť na červenú E3. Tá tu ide súbežne s cyklochodníkom 6075 a NS Se skřítkem okolím Pradědu. Chodník je frekventovaný a je tu hromada ľudí.
Vrchol Malý Děd je na dohľad a to znamená, že som neďaleko turistickej chaty Švýcárna. Táto chata bola pôvodne salašom, ktorú dal postaviť v roku 1829 knieža Alois II. Z Lichtenštajnska. Salaš spravoval „švýcarský bača“ a odtiaľ vznikol názov tejto turistickej chaty. Samotná chata vznikla po prestavbe salaša v roku 1887.
Mám chuť doplniť tekutiny. Chata je plná štebotajúcich a pobehujúcich detí. Vonku je aj bufet, ale táto oblasť je veľmi frekventovaná, a tak je všade plno. Nevadí. Napijem sa vody a kráčam ďalej. Však cieľ mojej dnešnej etapy už nie je ďaleko.
V sedle Velký Jezerník (1299 m n.m.) pokračujem po červenej E3. Prichádzam k Malému Jezerníku a skoro padám na riť. Toto som fakt ešte nevidel. Čaká ma tu cesta z drevených dosiek. Tak sa nad tým zamýšľam. Jezerník = Jazero = voda. Takže je tu vybudovaný niekoľko 100 metrový chodník z dosiek, ktorý vedie nad rašelinovými lúkami. Jazierka tu síce nie sú, ale občas sa nejaké objavia.
Klesám až k vrcholu Výrovka (1167 m n.m.) a následne na Klínovec. Krásny prístrešok, ktorý je tu postavený, je možné použiť na núdzové prespanie. Chvíľočku nad tým aj rozmýšľam, ale ponuka služieb na Červenohorskom sedle je neodolateľná. Predstava teplej večere, sprchy a mäkkej postele ma ženie vpred.
Po príjemnej cestičke idem asi kilometer a naraz sa objavím pri heliporte ČHS. Viem, že už som v cieli mojej dnešnej cesty. Zapínam mobil a vyhľadávam možnosť ubytovania. Je to nepohodlné, preto mením taktiku. Najprv nájdem miesto na sedenie (pri pifku) a tam budem hľadať. Aké prekvapenie: do cesty sa mi postavil hotel Červenohorské sedlo. Ani chvíľu nerozmýšľam a sadnem si na terasu. Objednám si „kus piva“, na jedenie kačacie stehno s kapustou a knedľou. Oýtam sa na ubytovanie. Majú voľnú posteľ. Ostávam tu.
Presúvam sa na podkrovnú izbu. Je maličká a .... pamätá si toho veľa. Teplá voda ale tečie, zásuvky na elektrinu fungujú. Vonku sa zatiahlo a začalo liať ako z krhly. Urobil som dobre, že som sa ubytoval pod strechou.
Nastáva večerný rituál a ani neviem ako a už spokojne chrupkám a snívam o ďalšom dni.
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
