Informácie o dennej etape :
Dátum : 20.6.2018
Pohorie : Nízky Jeseník
Trasa : Kružberk (č E3 + NS Břidlicová stezka) > Svatoňovice (z NS Břidlicová stezka) > Budišov nad Budišovkou (č E3) > Dvorce (č E3) > Křišťanovice (č E3) > Nové Valteřice (č E3) > Detřichov nad Bystřicí (č E3) > Ryžoviště (cyklo 6146) > Vajglov (asfaltka 440) > Rýmařov
Garmin : https://connect.garmin.com/modern/activity/2791536090
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas : 50,32 km / 1668 m / 9,51 hod.
K najvyššiemu vrchu Nízkeho Jeseníka (Slunečná 800 m n.m.)
Ráno sa budím skoro. Je iba niečo po 5:00 hod. a moje nohy sú už netrpzlivé. Uvidím, čo mi dnešný deň prinesie. Som zvedavý na nové pohľady na krajinu, na nové zážitky a skúsenosti.
Balím si svojich „pět švestek“ do batohu a opúšťam útulnú izbičku. Vonku je ešte príjemne chladno. Kľúče podľa dohody nechávam v zámku a opúšťam oázu záchrany, ktorá mi na jednu noc ponúkla strechu nad hlavou. Veľká vďaka patrí aj majiteľovi, ktorý sa o mňa postaral. Bol ochotný a ústretový. Takých ľudí mám rád. Ďakujem.
Fotím si budovu z každej strany a hľadám najlepší spôsob ako sa napojiť na červenú E3, z ktorej som včera zišiel. Dovedie ma k nej NS Břidlicová stezka. Tá ide súbežne aj s E3 až do Budišova nad Budišovkou. Z chatovej osady sa na E3 napájam na asfaltke, ktorá vedie mierne do kopca a je opäť lemovaná čerešňami. Rovnako ako predchádzajúce dni trhám sladké plody a s chuťou si ich hádžem do úst. Po chvíľke som najedený do prasknutia. Zastavím sa už len pri stromoch, ktoré ponúkajú iný druh čerešní. Doteraz som si ani neuvedomil, koľko druhov čerešní a višní existuje...
Asfaltka ma miernym stúpaním dovedie až na križovatku pri železničnej stanici pri Svatoňoviciach. Krajina sa otvára a je tu výhľad na všetky svetové strany. Až ma mrazí, keď vidím tie kilometre prázdnych ciest, ktoré končia v neznámych diaľavách. Túto romantickú panorámu dopĺňa aj ranné zore, ktoré naznačuje krásny deň.
Na križovatke sa točím pravouhlo doprava a pomaličky klesám do obce Budišov nad Budišovkou. Do tejto obce ústi NS Břidlicová stezka. Ako už napovedá názov „naučnej stezky“, tak kraj v blízkosti pohoria Nízky Jeseník je známy práve ťažbou tejto prírodnej suroviny – bridlice. V mestečku je aj múzeum, ktoré popisuje históriu ťažby a využitia bridlice. Je však príliš skoro (cca 6:30 hod.), a preto vzdelávanie tentokrát neabsolvujem.
V meste ma víta pôsobivý pútač na múzeum. Neváham ani sekundu a „diablov obrázok“ si uložím do môjho mobilného zariadenia. Toto milé mestečko opúšťam cestou vedúcou popri cintorínu, ktorá mierne stúpa. Vzďaľujem sa od centra a rozmýšľam, či má Budišov nad Budišovkou niečo spoločné so známou Budišskou minerálnou vodou :)
Už by som si aj dal rannú kávičku, ale po ceste nevidím žiadnu útulnú kaviarničku. Študujem mapu a rozmýšľam nad mojou ďalšou zastávkou. Je rozhodnuté. Oddýchnem si v obci Dvorce, ktorá je vzdialená asi 3 km. Kráčam cez polia až k blízkemu lesíku. V jeho útrobách sa schováva zrúcanina hradu Vildštejn. Tá ma však sklamala. Iba pri zapnutí plnej fantázie si predstavujem, aké to tu muselo byť v ďalekej minulosti.
No nič. Klesám lesíkom až k Budišovskej asfaltke, ktorá spája Budišov s Dvorcami. Trasa vedie súbežne s cyklotrasou 6146. Je to príjemná asfaltka, na ktorej nevidím ani jedno auto.
Dvorce ma vítajú milým modrým domčekom. Je 9.00 hod. a mestečko začína žiť svojim ranným životom. V bruchu mi začínajú vyhrávať muzikanti. Rozhliadam sa po nejakej „osviežovni“. Skúsenosť mi našepkáva: „Kde je kostol, tam je krčma.“ A tak mierim na námestíčko ku kostolu sv.Jiljí a nachádzam tu BUFET, ako vystrihnutý spred pár desaťročí. Nesmelo otváram dvere. Okrem obsluhy tam sedí len jedna babička. Bufet vonia čerstvým jedlom. Vo veľkej varnici rozvoniava polievka. Nesmelo sa spýtam, čo dnes dobré uvarili. Hŕstková polievka. Hustá, desiatová a teplá. Hneď ako som ju videl, tak som dostal na ňu chuť. Po minútke už sedím za stolom a vkladám do úst prvú lyžicu polievky, v ktorej pláva zmes „všehochuti“. Chutí výborne. Svoju desiatu ešte doplním jedným pivkom a môj rozpašmaný žalúdok si vypýta ešte jeden hamburger, ktorý opäť zalejem chladeným zlatom.
Tik-tak, tik-tak. Čas beží neúprosne. Zdvíham kotvy a pohľadom sa lúčim s námestíčkom. Prechádzam okolo kostola sv. Jiljí smerom na Křišťanovice. Cupkám po asfalte a kochám sa okolitou krajinou. Polia sú krásne zelené a zdobia ich prvé balíky sena. Je polojasno.Obloha spolu s reliéfom krajiny vytvára nádherné pohľady.
V Křišťanoviciach sa mierne točím a pokračujem stále po asfalte smer Nové Valteřice. Tie ma s otvorenou náručou vítajú kostolom Nanebevzetí Panny Marie. Kostolík je zachovaný v pôvodnej podobe zo začiatku 19.storočia. Kostol má dva zvony s menami Ctiborius a František.
Prechádzam cez celú dedinu a na jej konci konečne schádzam z asfaltky. Po chvíľke vojdem do lesa a pozorne sledujem červenú značku E3. Začínam stúpať na najvyšší vrch Nízkeho Jeseníka. Stúpam z nadmorskej výšky asi 600 m n.m. až do úrovne 730 m n.m. Tu sa napájam na križovatke Vysoký kámen na súbežnú cyklotrasu 6148. Na Slunečnú vedie obslužná asfaltka. Kráčam po nej asi 1,5 km. V diaľke vidím vežu na vrchole. Je to nekonečná cesta. Kráčam a ona sa vôbec nepribližuje. Cestou si fotím kvety, ktoré ma oslovili.
Konečne som na vrchole. Ten však neponúka úchvatné výhľady a nepríjemne tu fúka. Dlho sa tu nezdržiavam a po kontrole ďalšieho cieľa vyrážam ďalej.
Smer Rýmařov
Po kontrole mapy som si určil ďalší záchytný bod. Je to obec Ryžovište. Najprv však prudko klesám o 180 výškových metrov. Chodník vedie cez menšie pole okolo studničky U Jelena až do obce Detřichov nad Bystřicí. Prechádzam priamo srdcom tejto obce, v ktorom panuje pútač na miestne taxi. Ten je však pevne pripevnený k stĺpu, a tak naďalej využívam iba svoje nohy.
Červená značka je neúprosná. Vedie po asfalte až do obce Ryžovište. Jediným rozptýlením na ceste sú okolité polia, ktoré ponúkajú svoju nekonečnosť. Okolo cesty nasadené stromy tvoria nekonečnú alej. Cesta postupne stúpa a opäť klesá. Chôdza po asfalte mi začína vadiť. Hovorím si však: „Dal si sa na boj, tak bojuj...“.
Konečne som v obci Ryžoviště. Nutne potrebujem cukor. Dochádza mi energia. S radosťou príjmem ponuku otvorených dverí na miestnom obchodíku, kde si kúpim pár sladkostí. Na chvíľku si oddýchnem na námestí a plánujem, čo ďalej. Je ešte skoro. Mám k dispozícii 2-3 hodinky. Rozhodnem sa pre Rýmařov.
Ako sa tam ale najlepšie dostať. Je niekoľko možností. Zvolím cestu cez Vajglov a Albrechtice u Rýmařova. A opäť asfalt, asfalt a znova len asfalt. Cesta najprv klesá a potom stúpa. Neponúka však nič nové. Ponáram sa do myšlienok. Rozmýšľam nad názvami obcí. Ryžovište.. Je to od slova ryžovať?
Ryžovalo sa tu zlato? Alebo od slova ryža? Vajglov...od slova vajgel – ohorok cigarety? Ani som sa nenazdal a už som na pokraji Rýmařova. Prechádzam mestom a vyhľadávam vhodné ubytovanie. Zatiaľ sa mi nič rozumné nepodarilo nájsť, a tak kráčam až na námestie. Tu mi rozum káže: “Daj si pivko a hneď sa všetko podarí.” Tak poslúchnem a sadnem si na námestí do „krčmičky“. Prisadnem si k pánovi v cyklistickom oblečení. Dávame sa do reči. On prichádza zo západu a smeruje na východ republiky. Šiel aj s dvoma kamarátmi, ale nezhodli sa na trase a náročnosti, tak sa rozdelili.
Obsluha je tu otrasná. Čakám na zlatistý nápoj asi 35 minút. Absolútny chaos. Rýchlo ho vypijem a idem do vyhliadnutého hotela na konci námestia. Má honosný názov Praděd. Zapadnem dovnútra, ubytujem sa za dobrú cenu a bežím na izbu vykonať večerný rituál. Osprchovaný zbehnem na výbornú večeru, po ktorej sa presúvam na izbu a na unavené viečka padá spánok...
Brú.
Poznámka: Ak sa ti páčil článok, tak nezabudni zvýšiť karmu. (klikni na zdvihnutý palec pod článkom). Na základe spätnej väzby budem vedieť, či pokračovať v písaní príbehov tohto výletu.
