Cesta hrdinov SNP - Časť desiata: Horská dráha Volovských vrchov s bludiskom

10.deň: Chalúpka starej matere

Rozprávkové stúpanie po Bodovku

Ráno budík nepočujem. Včera večer som išiel pomerne skoro spať, a tak som sa o 5:00 hod. cítil už vyspatý. Začal som “buntošiť” a robiť lomoz, čo donútilo aj Mareka sa začať hýbať. Pomaličky sa balíme a skladáme vysušené veci. Topánky by ešte potrebovali pár hodín na slniečku, ale dá sa v nich vydržať. Už nerobia ten svoj typický zvuk “Čvacht-čvacht”.

Raňajky máme z vlastných zásob, nejaká tá “paštika” a zalejem to horúcou kávičkou. Aké je to pohodlné mať k dispozícii rýchlo-varnú kanvicu. Človek si po pár dňoch v prírode váži tieto vymoženosti civilizácie omnoho viac. Je 6:00 hod. a my kráčame na neďalekú recepciu, kde nikoho nestretáme a tak nechávame kľúč na pulte.

Začíname stúpať po exkluzívne rozprávkovom chodníčku. Je široký a suchý a to je to, čo teraz potrebujeme. Počasie sa umúdrilo, kde tu poletujú po oblohe biele, ale ešte aj čierne barančeky. Po ľavej strane sa nám postupne ukazuje dolina, a tak sa kocháme výhľadom.

Pred Štóskym sedlom sv.Márie si dávame technickú prestávku. Po nej prichádzame ku kostolíku, ktorý je súčasťou Jakubskej cesty.

Krásna zvážnica nás vedie postupne k oblohe a ukazuje nám krásu Volovských vrchov. Občas ideme cez krásne lúčky a občas kráčame lesným tunelom. Tráva je na niektorých úsekoch ešte mokrá, a tak sa naše topánky napijú rannej rosy. Aj preto zastavujeme na Skorušine, kde sa snažíme vysušiť nohy aj topánky. Vymyslel som si nový spôsob sušenia ponožiek. Zabodnúť trekové palice do zeme a navliecť na ne ponožky. Po chvíľke ponožky pootáčať ako keď sa griluje prasiatko na ohni. Týmto spôsobom sú ponožky pri svietiacom slniečku do 20 minút vysušené.

Je čas sa pobrať ďalej. Dnes máme naplánovanú dlhšiu trasu, preto sa snažíme skrátiť naše prestávky a využiť dobré počasie. Chodník sa vlní ponad dolinu a je naozaj príjemný. Poskytuje nám občas pohľady do doliny.

Kráčame si pohodlne po cestičke až po Bodovku. Chodník je dobre označkovaný a iba na jednom mieste váhame či ideme dobre, lebo cesta sa rozdeľuje. Jednu vec som na tejto ceste zistil. Ak sa cesta rozdeľuje, tak vždy je správna tá najhoršia.:)Treba si vybrať tú, čo prudko stúpa, tú čo ju skoro nie je vidieť, tú čo ide po najväčšom blate...

Lesná umyvárka a kalamita

Na Bodovke odbočujeme prudko doprava (do kopcu) a prejdeme plno-automatizovanou lesnou umyvárkou. Cesta vedie cez omladinu a je široká iba pár desiatok centimetrov. Je pomerne skoro ráno a omladina je ešte mokrá. Po pár desiatkach metrov cez omladinu sme dokonale mokrí. Bezplatne dostávame aj lifting tváre a masáž tela. Cestička ide okolo kopca Osadník a tu sa krajina prudko mení. Krásne lesy miznú a mne sa zhmotňujú spomienky na rozprávku Pán prsteňov od J. R. R. Tolkiena. Zlé bytosti klčujú les a vyrábajú zbrane, ostáva iba holá krajina...

Tento žalostný pohľad nás bude sprevádzať striedavo počas celého dňa. Okrem toho, že mi je z toho smutno, tak nám to spôsobuje občas aj problém nájsť správnu cestu. Pri upratovaní po kalamite vzniklo množstvo cestičiek a keďže tu nie sú stromy, tak značenie je riedke. Naše zmysly sa napli a každú chvíľku kontrolujeme cestu na zázračných GPS prístrojoch.

Cesta je ako “húsenková” dráha. Raz hore a raz dole. Orliu studňu ani nevieme ako míňame, ale za to si omnoho viac “užívame” rozjazdené blatové klesania. V jednom takomto klesaní je zaparkovaná aj lesná ozruta LKT (lesný kolesový traktor) a blokuje prechod po chodníku. Či chceme, alebo nie, tak ho obchádzame cez rozblatený terén. V diaľke už vidíme Pipitku a chatu pod jej vrcholom. Zdá sa tak blízko a predsa je tak ďaleko. Kalamita má aj svoju výhodu: “Máme krásne výhľady”.

Pipitka

Ufff. Posledné stúpanie na Pipitku. Kráčam smerom hore, občas sa predieram cez nahádzané kopy haluziny a priebežne kontrolujem cestu na GPS. Marek je kus cesty za mnou. Bojuje svoj vlastný boj s kopcom a zatiaľ je stav na Marekovej strane. Keď dych naberá neúmernú rýchlosť, tak sa zastavujem, rozhliadam a kochám pohľadom na krajinu. Pri tej príležitosti robím aj pár záberov.

Konečne som tu. Pipitka je pekný kopec. Máme tu naplánovanú obednú prestávku, a tak schádzam krížom mimo značky pár sto metrov až ku chate. Tu sme chceli teoreticky spať a som rád, že sme sem nedošli. Poľovnícka chata je zamknutá a pri nej je len maličká veranda s hnilou drevenou podlahou o rozmere asi 2 x 2 metre.

Stretám tu ľudí z lesnej stráže. Prišli na aute a kontrolujú stav chaty. Využívam príležitosť a pýtam sa na kalamitu. Chlapík mi vysvetľuje prečo k tomu došlo. V dolinách pred pár sto rokmi bolo rozvinuté baníctvo. Tento priemysel potreboval veľa dreva, a tak ho tu vyťažili a následne nasadili nové stromy - ihličňany. Tie, ako je známe majú plytké korene, a tak keď prišiel prvý väčší vietor, stromy vyvrátilo. Ďalšiu zlobu narobil lykožrút a samotná vlastnosť ihličnanov, ktoré po okrajoch lesa vysychajú. Teraz sú lesy už v obnove a opäť sa tu vysádzajú zmiešané lesy. O pár rokov... o pár desaťročí.... možno raz... bude všetko ako voľakedy.

Po chvíľke lesná stráž odchádza a vymieňa ich Marek. Rozkladáme obedové “nádobíčko” a kuchtíme si obed. Nad chatou je aj maličký neudržiavaný prameň. Pomocou našich vodných filtrov dopĺňame aj vodu. Mimochodom, lesná stráž boli prví ľudia, ktorých sme dnes stretli.

Cesta na Skalisko

Je čas vyraziť. Obloha sa zamračila a ako sa hovorí “búrka visí za nohu”. Hádžeme pojazdné domy na chrbát a kráčame. Ideme po zvážnici a pohľady na okolitú krajinu sú priezračné. Kopce zbavené stromov spôsobujú, že vidíme kam kráčame. Po ceste stretáme bikera, ktorý sa nás pýta na cestu na Pipitku. Tlačí svojho oceľového tátoša a je na ňom vidieť, že už teraz sa teší na zjazd.

Cestička vedie po hrebeni a naším najbližším cieľom je Uhornianské sedlo, ktoré je horským priechodom, ktorý spája Úhornú s Krásnou Hôrkou. Počas pochodu počujem brechot a o pár minút sa ku mne valí “psíček”. Onedlho sa spoza zákruty objavuje aj jeho majiteľ s kamarátom. Ostaneme v krátkom rozhovore. Sú to ľudia našej kasty - tiež turisti z blízkej dedinky a sú na poobedňajšej prechádzke.

Prechádzame okolo Bielej skaly až do sedla Krivé. Tu sa kalamitný priestor dosť zhoršil a tým pádom sa aj naša cesta predĺžila. Zase raz zažívame “opičiu dráhu”, kde stále niečo preliezame, podliezame a obchádzame. Jedna taká obchádzka nás zaviedla mimo trasy, a tak sa asi 20 minút konsolidujeme pokiaľ opäť vidíme na strome nakreslenú našu obľúbenú červenú.

Toto blúdenie nám odoberá sily, ktorých nemáme nazvyš. Tešíme sa už na chatu Volovec, ktorá je naším dnešným cieľom. Najprv však musíme pokoriť posledný kopec Skalisko, ktorý sa hrdo týči nad vytúženou chatou.

Terén sa stále mení. Raz krásna cesta, raz polom. Raz lúčka, raz lesík. Raz hore kopcom, raz dole. Nakoniec sa nám však objaví krásna skala s názvom Skalisko.

Pod Skaliskom zhadzujeme batohy a štveráme sa až na vrchol. Stálo to za to. Krásny kruhový výhľad na všetky strany je nám odmenou za vynaloženú námahu. Prudko sa ochladilo a začal fúkať silný vietor, a tak fotenie a natáčanie videa z vrcholu kopca je namáhavé. Rýchlo sme cvakli pár záberov ako spomienku na túto pokorenú horu.

Krátke video zo Skaliska :

https://www.facebook.com/PaliKSnp/videos/162192161012107/

Je tu zima. Nahadzujeme batohy a klesáme na chatu Volovec. Klesanie je prudké a namáhavé. Dávame si pozor na každý krok, lebo pošmyknutie sa v tomto teréne môže mať fatálne následky. Toto klesanie je snáď horšie ako všetko to stúpanie počas dnešného dňa. Už teraz rozmýšľame, ako zajtra ráno budeme stúpať hore. Nakoniec sa podarilo - klesli sme cez 160 výškových metrov na asi pol kilometri a ukazuje sa nám náš vytúžený cieľ.

Chata Volovec

Na priedomí stojí chlapík. Chlapík je chatár a pozorne nás pozoruje. Zhadzujem batoh a počas čakania na Mareka si dávam dúšky pramenitej, čistej a chladnej vody z miestneho kohútika. Ten sa stane kúpeľňou, práčkou a zásobárňou vody na najbližšie hodiny.

Chata je nádherná. Viem, viem, už som to písal niekedy skôr, ale nedá mi to. Presne tento typ chaty milujem. Je to stará stavba, ktorá pozostáva z verandy, predsienky, z ktorej sa ide do izby, kde je niekoľko poschodových postelí. Na druhú stranu je vchod do obývačky a jedálne v jednom. Z obývačky vedú dvere do maličkej kuchynky a súkromných priestorov a ešte jedny do VIP izby. Tak som si ju nazval ja a tú sme si aj vybrali. Je tam 6 postelí a pár kúskov nábytku.

Chatu momentálne obsluhujú dvaja ľudia. Chatár a chatárka. Milí ľudia. Mám pocit, akoby som prišiel do domu mojej starej matere. Vládne tam pokojná atmosféra a v kútiku kuchynky tichúčko hraje rádio. Obývačka je vyzdobená fotkami návštevníkov a priateľov chaty.

Prezliekame sa a “spáchame” dostupnú hygienu. Preperieme prádlo a usádzame sa k stolu, kde nám po pár minútach pristáva krásne pivko. V tesnom závese pristáva rozprávkový guláš s chlebíkom. Zhltli sme ho na jeden šup a dožadujeme sa ďalšej porcie, ktorá po pár minútach opäť mizne v našich telách.

Telá sú nasýtené a tak idem ešte uspokojiť svoju dušu pohľadom na západ slnka.

Po návrate do chaty zahasíme smäd ešte jedným penivým a chvíľku sa rozprávame s domácimi. Potom ma postupne zmáha únava, a tak sa presúvam do mojej VIP postele, kde ma po pár minútach premáha spánok. Brú...