9.deň: Mrchavé počasie
Dátum
1.7.2017
Trasa
Kloptaň (1153) - S. Jedľovec (835) - Príporčie (745) - Štós - kúpele (625)
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas
12,33 km / 313 m / 3:52:36 hod. / 2:43:32 hod. (čas chôdze)
Upršané ráno
Jéééj aká zmena... Počujem budík ! Je 6.00 hod. Noc bola ťažká. Cez noc som bol hore asi päťkrát. Okolo pol noci začalo výrazne pršať a fúkať. Náš prístrešok je zhotovený z maličkých polených guľatín, čo má za dôsledok, že počas dažďu a fúkania do prístrešku prší. No a to ma párkrát cez noc prebudilo.
Nemusím ani veľmi pozerať von. Dohoda bola jasná : “Keď bude pršať, tak posunieme budík a ideme len do kúpeľov Štós”. Tak opäť zatvárame oči a budíme sa až okolo 8.30 hod., čo je zatiaľ môj osobný rekord na tomto výlete. Tak dlho som nespal..... už ani nepamätám. Pomaličky sa vyhrabávame zo spacích vakov a kontrolujeme škody. Hmmmm, opäť mladícka chyba. Veci som mal pod stolom, ale bol som neporiadny a nezabalil som ich. Takže väčšina vecí je mokrá, alebo aspoň poriadne navlhnutá. Marek nie je na tom omnoho lepšie.
Prezliekame sa a chystáme si raňajky. Kedže máme dosť času, tak kuchtím ovsenú kašu a zalejem ju poriadnou dávkou kofeínu. Dnes ju asi budem potrebovať. Oproti včerajšku je sychravo a daždivo.
Ako sa tak púšťam do raňajok, počujem zvuky. “Čo sa to deje ?” hovorím si v duchu. Však v tomto počasí by ani psa von nevyhnali. Prichádzajú hríbiky a pod nimi ľudia. Ako sa dozvedám, ide o pravidelný, každoročný “výšľap” na Kloptáň. Organizuje to nejaká dedina poniže. Asi sme im zobrali jediné suché miesto v okolí, a tak postávajú obďaleč a hostia sa páleným. Sú úsmievaví a šťastní aj v tomto počasí. Na chvíľku ku nám vojde dievčatko, ktoré starostliví rodičia prezliekajú do suchého.
Prichádza aj jeden pán, čo vyzerá ako organizátor. Dozvedáme sa, že je to pravidelná akcia spojená s varením gulášu na neďalekej chate. Ej, dal by som si teraz poriadnu dávku proteínov. :) Škoda, že to je opačným smerom ako je smer našej cesty. Po 3/4 hodinke sa všetci balia a miznú v hmle v doline. Aj my sa pomaličky balíme, obliekame na seba “nepremokavé vrstvy” a poberáme sa na cestu. Už tak výrazne neprší, ale aj tak je dostatočne nepríjemne.
Naše topánky dostávajú zabrať. Najprv prudké “padáky” a podšmykujúci sa terén na blate a potom trávové lúčky, ktoré dokonali načaté zlo. Opäť počúvame starú známu pesničku: “Čvacht, čvacht. Čvacht, čvacht.”. Ale však ono to už nemôže byť horšie ! A predstavte si... môže. Prišli sme do prvého väčšieho polomu pri Zbojníckej skale. Vchod na lúčku jeden a ďalej po lúčke pokračuje asi 50 možností. Všade sú kopy haluziny po polome.Samozrejme strácame značku. A tak sa brodíme cez omladinu, kopu haluzín z boku na Zbojnícku skalu.
Štveráme sa pomedzi skaly, skúšame si predstaviť akoby sme sa kochali výhľadom a klesáme až po sedlo Jedľovec. Ani nedávame dole batohy. Stále prší a už po pár kilometroch máme toho plné zuby. Ešte šťastie, že Marek vybavil ubytovanie v kúpeľoch Štós. Už si predstavujeme suchú postel a dobré jedlo.
Klesáme, klesáme, klesáme. Cesta, ktorá bola pôvodne zvážnica je teraz taký maličký potôčik. A tak umne preskakujeme zo strany na stranu a snažíme sa neutopiť sa. A naraz padla štrnásta hodina. Čarovný prútik sa prehnal nad Volovskými vrchmi a vyčaroval slniečko. Prestalo pršať a bolo krásne.
Prebehli sme okolo Lastovičieho vrchu a o pár desiatok minút už sme boli v kúpeľoch.. Pred vstupom do samotných kúpeľov sme pozorovali dokonale “ochočenú” veveričku. Behala sem a tam a ani za máčny máčik sa nebála. Chvíľku sme hľadali recepciu kde nás ubytujú, ale stálo to za to. Recepčná bola našej krvnej skupiny. Dala nám ubytovanie za 10€ a dlho sme sa rozprávali o jej a našich zážitkoch. Nakoniec som si ešte vypýtal noviny do topánok a pobrali sa do pridelenej izby v inej budove. Tá bola vzdialená asi 750 m od novej. Taká milá socialistická klasika. Spoločné sociálne zariadenia na chodbe, spoločná sprcha, spoločná kuchynka. Izba vybavená umývadlom a dvoma posteľami. Nám to úplne stačilo.
A tak sme vykonali večernú klasiku. Pranie, sprcha, prezliekanie. Topánky sme nechali sušiť na parapete a pobrali sa na večeru do hlavnej budovy. Pochutili sme si na polievočke a rezni s americkými zemiakmi. Bola to bašta. Naraz začalo popŕchať. Urýchlili sme platenie a po dokúpení “mlsôt” na recepcii sa presunuli do izby.
Utrel som si “potík” z čela, keď som zistil, že nám topánky z okna neodfúklo a dokonca do nich ani nenapršalo. Večerné vylihovanie prebehlo rýchlo. Naplánovali sme si ďalší deň a nasledovala už iba pesnička v Orfeovom objatí. Brú.
