Cesta hrdinov SNP - Časť ôsma: Začiatok Volovských vrchov

8.deň: Večer v pomarančovom džúse

Promenáda na chatu Jahodná

Budík ostal tichý. Pomaličky sa zviechame z teplých postelí a balíme veci rozložené po celej izbe. Vyzerá to, akoby sme zbierali zvyšky po výbuchu porozhadzované po celej izbe. Už sa teším na raňajky, ktoré sme si včera večer dohodli s majiteľom penziónu na 5:30 hod. Pri dohadovaní času sme sa s majiteľom dobre porozprávali o dnešných ponúkaných službách. Zhodli sme sa na tom, že človek keď sa niekde ubytuje, tak požaduje hlavne tri veci: “dobre sa vyspať, dobre sa najesť a možnosť sa osprchovať”. Preto preňho nie je problém pre svojich zákazníkov urobiť tieto veci.

Zbalil som sa do svojho pojazdného domu a presunul som sa do útulnej kuchyne, kde majiteľ a kuchár v jednom už stál nad panvicou a pripravoval voňavé raňajky. Dohodli sme sa na hemendexe, ktorého vôňa napĺňala celú miestnosť. Raňajky som zalial výborným džúsom a kávičkou, po ktorej vyrovnávame svoju útratu.

Pred budovou sa lúčime. Pán domáci nám praje, nech nás ochraňuje svätý Christophorus (sv. Krištof) na našej ceste za vytúženým cieľom.

Je ráno a počasie je ideálne na turistiku. Ani zima, ani teplo - krásne polooblačno. Rezkým krokom porážame prvý maličký kopček a kráčame po horskej promenáde. Niežeby tam bolo toľko ľudí, ale cesta je taká pevná, akoby bola asfaltová. Chvíľkami sa nám objavujú krásne scenérie. V noci jemne pršalo a keď zafúka vetrík, tak padajú dažďové kvapky zo stromov a vytvárajú padajúci závoj.

Po pohodlnej cestičke sa dostávame až na sedlo pod kamenným hrbom, kde si dávame chvíľku prestávku. Je tu aj prístrešok, kde by sa dalo v prípade núdze prespať. To však dnes nepotrebujeme, lebo máme namierené na vrch Kloptáň. Ďalšia cesta ubieha v družnom rozhovore, snívaní a plánovaní. Ani nevieme ako a objavuje sa pred nami prvá z dnešných chát - chata Jahodná.

O tejto chate som počul veľa zlého, ale aj dobrého. Som zvedavý, aké to tu bude. Je skoro ráno, ale tu to už žije. Ľudia tu pobehujú ako mravčeky, keď šťuchnete do mraveniska. Všetci niečo nosia a pripravujú. Ako sa dozvedáme, tak sa tu chystá motorkársky zraz a očakávajú až niekoľko stoviek zúčastnených. Stavajú pódium, rozkladajú stánky s občerstvením a pripravujú všetko, čo budú potrebovať hladné a smädné krky. My sa nechávame zlákať zlatým mokom vysušujúc si spotené topánky a nohy.

Chata Lajoška, alebo chata na Prednej Holici

Je čas sa pohnúť ďalej. Opúšťame mravenisko ľudí a kráčame smer vlek. Krásna lúčka sa postupne mení na “naklonenú rovinu”, čím sa zrýchľuje náš dych a na čelo vystupuje filtrovaný zlatý mok.

Idem si svojím tempom a Mareka nechávam vzadu, nech si svoj boj s kopcom vybojuje po svojom. Pri vrchnom stanovišti vleku stretám mladíka, ktorý usilovne vykáša kroviny. Ako ma zbadá, tak vypína hlučný stroj na svojom rameni a dávame sa do debaty. Už teraz pripravuje zjazdovku na zimnú prevádzku. Lúku určenú na šmýkanie sa po drevených doskách zbavuje všetkého, čo by mohlo zavadzať.

Marek prichádza, a tak ukončujem môj rozhovor. Svorne vstupujeme do lesa, cez ktorý vedie naša obľúbená červená značka.

Cesta je pohodlná. Vedie po zvážnici a väčšinu času mierne stúpame až po chatu Lajoška. Ešte stále je vidieť, že sme blízko veľkomesta, nakoľko stretáme niekoľkých ľudí na oceľových dvojkolesových tátošoch. Kývneme si hlavou a kráčame ďalej. Naraz .... sa les rozostupuje a ukazuje sa nám pohľad na chatu Lajoška.

Kým však prídeme na chatu, tak míňame sväté miesto Jakubskej cesty.

Prečo sa volá chata Lajoška ? Je to na počesť Ľudovíta Konrádyho, ktorý sa zaslúžil o obnovenie tejto chaty. (maďarské Lajos - Ľudovít). Počas II.svetovej vojny to bolo strategické miesto, ktoré striedavo obsadzovali partizáni a fašistické vojská.

Chata je krásna. Presne takýto druh chát milujem. Dýcha tu história a mám pocit, že tu sú si ľudia veľmi blízki, čo nám potvrdzuje aj chatárka, ktorá nám načapuje penistý mok. Plníme si bruchá ešte nejakou sladkosťou a sme spokojní. Spoločnosť nám okrem chatárky robí kocúrik Rišo, ktorý je veselý a hravý. Dvaja bikeri, čo nám robili spoločnosť sa pobrali ďalej a aj my pomaličky rozmýšľame nad ďalšou cestou.

Podľa pôvodného plánu bol toto cieľ mojej plánovanej etapy z Kysaku. Trošku ma mrzí, že som nemal možnosť tu prespať. Avšak... nie je všetkým mojím dňom koniec.

 

Štvrtina cesty

Nasadíme naše batohy na správne miesto a kráčame ďalej naproti štatistickej štvrtine cesty hrdinov SNP. Tento psychologický moment by sme mali preťať niekde okolo Idčianského sedla. Lesná cestička je najprv príjemná, ale neskôr sa sa mení na blatistú a rozbitú cestu od lesných strojov. Občas sa dostávame na miesta, ktoré sa nedajú ani obísť a ani preskočiť. Naše topánky sa preto občas menia na blatové gule, ktoré nám pri pohybe vôbec nespôsobujú radosť.

Hurááááá. Je to tu. Prekonali sme prvú 1/4 a les sa mení na otvorený priestor, kde príroda vymenila lesné píšťalky za fujaru. Aj tak nám táto hudba cestu nepokazí a sadáme si na križovatke odbočka k Loreley I. a kocháme sa výhľadom. Slniečko hreje a do ušiek nám hrá orgán a nám sa ďalej ani nechce ísť...

Cesta na Golgotu sa mení z lúčnych cestičiek na lesné a občas nás čakajú lesné prekážky vo forme preliezania, podliezania a obchádzania. Táto činnosť sa stane súčasťou našej cesty počas skoro celých Volovských vrchov.

Pomaličky v miernom stúpaní sa dostávame až na Golgotu. Po ceste sa snúbia lesné cestičky s lúčnymi cestičkami a príroda hraje na zelenú nôtu.

Je to tu. GOLGOTA. Krásny výhľad do doliny. To však nie je všetko. Nad nami sa hrdo týči Kojšovská hoľa, kde je meteorologická stanica. Pod ňou je učupená chata Erika, ktorá je momentálne v rekonštrukcii, ako sme sa dozvedeli od kamaráta Zsoltiho a ako nám potvrdila aj chatárka na Lajoške.

Golgota (tiežhora Kalvárie) je miesto, kde bol podľa Biblie ukrižovaný v 1. storočí Ježiš Kristus.

Citát z wikipédie, ktorý hovorí o Kalvárii. Ten istý pocit máme aj my, lebo chodník sa prudko zdvihol a my ideme pod vlekom až do blízkosti Kojšovskej holi.

Po výstupe na hrebeň sa napájame na asfaltku, ktorá ide doprava na Kojšovskú hoľu a doľava k chate Erika. Cupkáme si po asfalte doľava a o chvíľku sme už pri rekonštruovanej chate. Skladáme batohy a pomocou miestnych robotníkov si voláme chatára, ktorému odovzdávame pozdrav z Lajošky. (niekedy robil na Lajoške chatára on). Sadne si ku nám a robí nám spoločnosť počas nášho obedu. Správny chlap. Je samý úsmev a povzbudenie. Hovorí nám, čo nás ešte dnes čaká a spomína lesníkov, ktorí z týchto lesov urobili skladisko haluziny. Zatiaľ nevieme presne o čom hovorí...

Dojedené, voda doplnená, razítko v zápisníku a my pokračujeme ďalej smer Trohánka a Kloptáň. Postupne meníme asfaltovú cestu na zvážnicu. Najprv však trošku blúdime pri odbočke (pri pamätníku), nakoľko správnu cestu zakrýva skladisko vyťažených stromov.

Správnu cestu nachádzame a zvážnica pomaličky klesá až na sedlo Tri studne a Trohánku. Pohľad na okolie je smutný. Vyťažené stromy a ostávajúce osamotené stromy spôsobujú mojej duši rany. Sú to smutné pohľady.

 

Trohánka

Pred Trohánkou sa zastavujeme pri studničke Tri studne, kde naše fľašky napĺňame doplna, nakoľko to je pre nás posledné známe miesto, kde môžeme až po naše “noclažisko” doplniť túto životodarnu tekutinu. Od studničky ideme už len pár minút rezkým krokom, pretože prítomnosť vody prilákala aj tie maličké, stále bzučiacie a štípajúce zvieratká.

Trohánka je ideálne miesto na prespanie. Sú tu vybudované dva prístrešky. Jeden je nízky a lepšie chráni pred nepriazňou počasia, ale aj ten druhý je použiteľný. V prvom sa vyspí maximálne 5 ľudí a v tom druhom asi trojica.

Okrem prístreškov a neďalekej vody má táto sympatická lúčka vybudované aj dve ohniská a k dispozícii sú lavičky. Chvíľku sa kocháme pohľadom na lúčku a potom pokračujeme ďalej ešte asi 4,5 km. Prechádzame cez kopček Ovčinec, kde sa stretávame s prvým SNP-čkárom na našej ceste. Ide z Bratislavy 30-ty deň. Musí z pracovných dôvodov skončiť v Košiciach, kam má v pláne doraziť zajtra. Po rozlúčke začíname stúpať.

Kloptáň

Stúpame k nebesiam. Cesta je únavná a kľukatá ako vzor na chrbáte zmije. Dostávame sa do prírodnej rezervácie v správe Slovenského krasu. Slniečko pomaličky padá k obzoru, a tak pridávame do kroku. Neodpustíme si však pohľady do dolín.

Míňame niekoľko skál a útočíme na posledné stúpanie pred vrcholom. Už len pár metrov a naskytuje sa nám pohľad na miesto nášho dnešného spánku - pohľad na rozhľadňu.

Ako prichádzame na vrchol, tak nami postupne obteká pomarančový džús. Všetko je oranžové a neskutočne krásne. Ostré žlté svetlo postupne mäkne a pri pohľade do okolie si uvedomujem svoju malosť. Sme len maličká kvapka, ktorá kráča po týchto horách. Nekonečne krásne výhľady, ktoré nie je možné si kúpiť. Treba si ich zaslúžiť potom a drinou.

Trojchodová večera pozostávajúca z wifon polievky, kus-kusu s mäsom a pár mentolových cukríkov naplnila moje chuťové poháriky až po okraj. Myslel som, že už sa do nich nič nezmestí, ale zapadajúce slniečko nad Vysokými Tatrami tento pocit prekonalo.

https://www.facebook.com/PaliKSnp/videos/161864337711556/

 

Pomarančový džús je našou dušou vypity a je čas myslieť aj na naše telá. Presúvame sa do prístrešku rozhľadne. Je veľký asi 2,5 x 2,5 metra a obsahuje stôl a dve lavice. Trošku sme si nábytok preorganizovali a vytvorili si miesto na pohodlné prespanie. Na hlavnej strane je veľké okno a dvere. Pod okno dávame stôl, vedľa ktorého si rozložím môj spací vak. Vedľa mňa sa rozložil Marek. Chvíľku ešte plánujeme. Zajtra hlásia zlé počasie, a tak máme dve varianty. Ak bude zle, tak zbehneme iba do kúpeľov Štós. Ak však bude prijateľne, tak potiahneme až na Pipitku, kde by mala byť poľovnícka chata.

Ostáva už iba nastaviť budík na 6:00 hod. a oči sa pomaličky zatvárajú... Brú..