Cesta hrdinov SNP - Časť dvadsiata druhá: Na návšteve u susedov

22.deň : Na návšteve u susedov je dobre

Trenčín – mesto civilizácie

Ranná klasika v podobe balenia prebehla rýchlo. Pusté Trenčianske Teplice opúšťam s prvými rannými lúčmi za výrazného brechotu miestnych psov. Mojim najbližším mestom je mesto módy - Trenčín. Najskôr však musím prekonať neďaleký kopec, na vrchole ktorého sa týčia skaly s názvom Mačací zámok (alebo Kočačí zámok ?). Povesť tohto zámku hovorí o otcovi a dcére. Otec bol chamtivý človek, ktorý chcel svoju dcéru vydať za človeka, ktorého neľúbila. A to len preto, aby sa jeho majetky rozmnožili. Dcéra Kvetoslava si vybrala radšej samotu na neďalekom kopci, kde sa starala o opustené zvieratá, ale hlavne mačky.

Medzi Opatovskou a Kubrianskou dolinou stojí chatka s krásnou lúkou. Tu som pár týždňov späť spal na verande. V blízkosti chaty je studnička a k dispozícii je aj toaleta. 

Po prekonaní ďalšieho maličkého kopčeka sa už objavujem v Kubrej. Je to časť Trenčína. Zo začiatku obchádza chodník asfaltovú cestu, ale v strede dediny sa pri miestnom kostole napája na asfaltový chodník. Ten pokračuje k železničnej stanici popod krásny hrad, cez centrum mesta a smeruje k mostu ponad Váh do mestskej časti Zlatovce. V meste pri hoteli Elizabeth (po starom Tatra) chvíľku váham. Na tomto kritickom mieste sa opäť stretávam s miestom, kde pokračujú dve vetvy červenej značky. Práve tu však chýba smerovník.

Je pomerne skoro ráno, 8:00 hod., ľudia sa hemžia na všetky strany. Autá trúbia, brzdia. Občas započujem aj nejakú nadávku. Začína ma bolieť hlava. Toto mi naozaj nechýbalo. Po toľkých dňoch som v „civilizácii“ a vôbec mi to nerobí dobre. Pridávam do kroku, prejdem cez Váh a som v Zlatovciach. Chodník stále vedie popri hlavnej ceste a až po podlezení železnice sa okolitý hluk zmierni.

Po prejdení popod diaľnicu sa konečne objavujem opäť v lese. Na jeho okraji je rozprávková farma plná domestikovaných zvierat. Za ňou sa v lese nachádza studnička a starý altánok, ktorý by mohol poslúžiť na núdzové prespanie. Ja však stúpam do kopca, na ktorom končí les a začínajú rozľahlé polia. Najprv ide chodník priamo cez pole, ale potom sa napája na poľnú cestičku. Tá končí v Drietome.

Biele Karpaty

Drietoma je vstupná brána do Bielych Karpát. Je tesne pred obedom, a tak si rozkladám môj obedový camp. Nohy suším na slniečku, popíjam napenený B vitamín a teším sa na nasledujúce pohorie. Mám ho ako- tak schodené a viem, čo ma čaká.

Dedinu opúšťam v miernom stúpaní, lemujúc polia s obilím. Neodolám a „spasiem“ niekoľko kláskov. Žitko je už skoro zrelé.O pár dní sa môže začať zberať úroda. Stúpam na kopec Žľab, ktorý je mojím dnešným najväčším stúpaním. Na jeho vrchole sa má nachádzať aj útulňa rovnakého názvu. Stúpanie je mierne, ale vytrvalé. Je cítiť, že sa nachádzam už v nižších polohách a kopce už nemajú ten hojdací charakter.

Pod vrcholom Žľabu sa nachádza maličká lúčka, kde sa dá odbočiť na zmieňovanú útulňu. Ja však pokračujem smer Sokolí kameň. Tu sa začínajú, podľa mňa, charakteristické lúky Bielych Karpát. Cesta je rovinatá a krásne výhľady sú ako stvorené pre výlety na bicykloch, ale aj pre peších turistov. Pred Machnáčom je pomník padlým hrdinom, odkiaľ je aj krásny výhľad na Trenčín a kopce, ktoré som posledné dni zdolával.

Lúky sú posiate kvetmi a pokosenou trávou. Tá na mňa volá: „Poď, ľahni si !“ a tomu sa nedá odolať. Ležím a kochám sa. Je príjemne teplo. Slnko ma hreje, ale občasné zafúkanie vetra mi hovorí, že je čas pobrať sa ďalej.

Od Machnáča až po Kykulu kopírujem štátnu hranicu po lúčnej ceste. V Kykule sa definitívne lúčim so Slovenskom. Pokračujem po asfaltke až po Mikulčin vrch. Cestou prechádzam okolo chaty Vyškovec, ktorá nám, pár rokov späť, v zlom počasí zachránila život. Navštívili sme ju za silného lejaku do nitky zmoknutí. Chata bola vtedy v rekonštrukcii, ale chatár nás pustil dnu a aj nás pohostil. A navyše, ani nechcel zaplatiť.

Tentokrát však túto chatu vynechávam a využívam služby chaty Arnika na Mikulčinom vrchu. Sadnem si na verandu a pozorujem šantiace sa deti v detskom tábore. Pozorná obsluha mi doniesla sviečkovú. Tá mi spievala v žalúdku ešte dlhú dobu. Naši bratia proste túto pochúťku vedia robiť. Platiť s eurom ? Nie je problém. Cítim sa tu výborne a nikam sa mi nechce ísť.

Z chaty Arnika sa vraciam späť na asfaltku a pokračujem cez Troják až do Lopeníku, kde odbáčam z mojej obľúbenej červenej. Idem do rekreačného zariadenia Pene Lope, kde mám dohodnutý nocľah. Víta ma tu detský tábor podobný ako v Kysaku. Rovnako usmievavá a pozorná pani mi odovzdá kľúčik od mojej izby. Izba je kompletne zrekonštruovaná. Má vlastné sociálne zariadenie a je ... rozprávkovo krásna. Sprcha, pranie, prezliekanie. Klasika.

Voňavý a čistý sa presúvam pod slnečník na terase. Tu okrem mňa sedia dvaja starší páni. Obaja pochádzajú z Lopeníka. Jeden žil 40 rokov vo Švédsku, ale na dôchodok sa vrátil domov. Starí kamaráti si skočili na pivko a ich príhody z „mládí“ ma nenechávajú ani na chvíľku zadumaným. Prežívam ich s nimi a smejem sa od ucha k uchu. Ak by som ich nahrával, tak by bola z toho kniha. Nakoniec sa dávame do spoločného rozhovoru, z ktorého nás preruší telefonát od jednej z ich manželiek. Jej otázka „Odkedy má hodina 350 minút ?“ im dáva jasný signál, že je čas sa pobrať domov.

Osirel som. Naraz sa rozhostilo ticho, a tak pozorujem ako sa na oblohe vytvárajú obrazce z mráčkov nad slnečníkom. Z tejto hry ma vytrhne až večera, ktorú mi miestna chatárka prinesie až pod nos. Špagety. Mňam.

Večeru zalejem ešte jedným napeneným zlatým mokom. Prišla za mnou pani chatárka a dohadujeme sa na zajtrajšom odchode. Nechce ma pustiť z chaty hladného, a tak mi prisľúbila raňajky na 5:30 hod. Zlatá mentalita. Poberám sa na izbu, kde skúšam tvrdosť prideleného matraca. Premáha ma únava a po pár klipnutiach nastáva tma za mojimi zavretými viečkami. Brú.