21.deň : Konečne som dosiahol vrchol kopca Vápeč
Dátum
13.7.2017
Trasa
Zliechov (605) - Srvátkova lúka (770) - S. Palúch (925) - Vápeč (956) - S. Palúch (925) - Nad Hornou Porubou (755) - Horná Poruba, Za Hôrkou (440) - Omšenská Baba, s. (610) - Kamenné vráta (560) - Baračka (290) - Trenčianske Teplice (279)
Vzdialenosť / Prevýšenie / Čas
33,64 km / 1326 m / 09:37:03 hod. / 06:28:48 hod. (čas chôdze)
Rozlúčka so zámkom a cesta po kopaniciach
Ráno sa budím ako znovuzrodený. Celú noc som behal po škole a hral som sa s kamarátmi z detstva. Vôbec ma neboleli nohy a nevedel som sa dočkať rána. Navštívili ma aj rozprávkové bytosti, ktoré mi robili spoločnosť v mojej izbe.
Otváram oči zároveň s prvými lúčmi slnka. Rýchle raňajky dopĺňam kávičkou. Vyvaľujem sa ešte chvíľku v teplej posteli, ale dlho nevydržím. Cez celý môj hrad idem do sušiarne, kde ma čakajú takmer usušené veci. Obliekam sa, balím sa a užívam si vôňu čisto opratých vecí.
Môj hrad opúšťam tesne pred 6:00 hod.. Kľúčik nechávam na vopred dohodnutom mieste. Opúšťam Zliechov. Za poslednými domami sa ešte otáčam a pozerám na kopec Strážov. Dnes ma čaká ďalší zaujímavý kopček Vápeč. Bol som na jeho úpätí pár týždňov späť, ale víkend na jeho zdolanie bol vtedy krátky.
Kráčam pomerne dlhý čas po asfaltke. Míňam miestne hospodárstvo, kde ponúkajú na predaj ich produkty. Mlieko, syry ... slinky sa mi zbiehajú, ale ešte je zatvorené. Stúpam na prvý kopec a už sa okolo mňa rozliehajú zelené lúčky. Vládne tu úplný kľud a ticho, ktoré rušia iba prebehujúce čriedy vysokej a diviačej zvery.
Prechádzam okolo prvých kopaníc – okolo Kršákovcov. Napájam sa na cestičku, ktorá vedie popri ich dome a vedie až k Lapšovcom. Tu bývajú ľudia, ktorí si vychutnávajú čaro kopaníc. Ľudí tu vítajú krásne vyrezávané smerovníky, upravené záhradky.
Ponáram sa do lesa. Lesná cestička je úplne nenáročná. Taká milá prechádzka po lesnej ceste, ktorá kopíruje vrstevnicu. Nenáročný terén je ako predurčený na pozorovanie okolia. Pobehujú tu veveričky, ktoré zbierajú potravu na horšie zimné časy.
Vápeč a Horná Poruba
Lesná zvážnica končí na Srvátkovej lúke. K dispozícii sú tu prístrešky, kde by sa dalo dobre prespať. Môj dnešný cieľ ale leží ešte ďaleko. Lúka je úhľadná, akoby bola pripravená na šantenie a hranie sa.
Opäť sa ponáram do lesa a stúpam na sedlo Palúch. Nachádzam sa v národnej prírodnej rezervácii Vápeč. Na vrchol kopca Vápeč vedie odbočka zo sedla. Samotná značka pokračuje prudkým klesaním do Hornej Poruby.
Nedá mi to. Ako ťažná mulica kráčam až na vrchol a rozhliadam sa do diaľok. Je nádherný výhľad, ale fúka tu ľadový vietor, ktorý mrazí až do špiku kostí. Stretám tu partiu chalanov, ktorí sa schovávajú pred „ľadovákom“ pod vrcholom pri jaskyni.
Preliezol som Vápeč z každej strany, a tak je čas zase pokračovať ďalej. Vraciam sa do sedla Palúch, odkiaľ postupne klesám do Hornej Poruby. Tu to už poznám. Bol som tu pred pár týždňami, tak viem, že miestne pohostinstvo je mimo červenej značky. Preto sa rozhodnem pokračovať ďalej v mojom pochode. Pri prechode cez dedinu míňam miestnu farmu, odkiaľ na mňa veselo pokukáva koník a drobná hydina.
Po opustení dediny stúpam cez lúku smer kopec Hoľazne. A tu.... moja nočná mora. Pasúci sa dobytok obohnaný elektrickým drôtom. Poučený z príhody spred pár dní, opatrne preliezam drôt. Tentokrát som to absolvoval bez pošteklenia elektrickým prúdom. Zrazu sa v dverách maringotky objaví usmievavý bača a vraví : „Šááák sa nebojte, práve som to vypol !“. No, dobrá rada nad zlato. Chvíľku „potlachoceme“ a už stúpam na Santa Fe, kde som voľakedy nocoval. Sú tu prístrešky, lavičky, stoly, ohnisko. Rozkladám si môj obedový tábor.
Smer Trenčianske Teplice
Tu to už dobre poznám. Presne viem, čo bude nasledovať, a tak veselo vykračujem. Popiskujem si popod rastúce fúziky a spomínam, ako bolo veselo, keď sme tu kráčali traja. Ja a kamaráti Jojco a Igor. Vtedy nás na tomto mieste chytil poriadny lejak.
Cesta ide po príjemnej zvážnici. Kráčam až do sedla Omšenskej Baby. Tu by som mal opísať smerovník do môjho záznamníka. Presne si pamätám kde bol, ale teraz bolo miesto na strome prázdne.
Po prejdení Kamenných vrát už vidím neďaleké mestečko Trenčianske Teplice. Najprv však musím klesnúť do Baračky a až potom cez parčík kráčam až na promenádu do mesta.
Tu si sadám do obľúbenej pizzérie a objednávam si poriadne veľký kotúč talianskej pochúťky. Nič neostalo... Chuť na sladké som uspokojil palacinkami. Pekne najedený... klipkajú mi oči. Hľadám vhodné lacné ubytovanie. Je vzdialené iba pár sto metrov. Kráčam hore kopcom a po telefonickom dohovore príde po pár minútach usmievavá teta, ktorá ma ubytuje.
Ubytovanie je v štýle socialistickej klasiky. Spoločné sociálne zariadenie pre celú chodbu. Ja som však nadmieru spokojný. Teplá sprcha ma občerstvila, a tak sa idem ešte prejsť do mestečka. Počas prechádzky nakupujem v obchode potraviny od výmyslu sveta.
Po návrate sa už len tak vyvaľujem a plánujem prechod ďalšieho pohoria Bielych Karpát. Vyšlo mi to na tri dni. Uvidíme, aká bude realita.
Oči mi klipkajú. Nakoniec ich zastrú viečka a ja snívam svoj sen.... sen .... sen.... Brú.
